Peter a Lujzička

Peter mal okrem iného na starosti spúšťanie. Z montážnych hangárov bolo treba veľkú loď spustiť na vodu, kde ju montéri poskladali. No nie úplne, lebo by neprešla pod mostami na Dunaji pri svojej prvej ceste. Do mora. V Komárne stavali chýrne morské lode. Hotovú, ale rozloženú loď dotiahli do Čierneho mora a tam ju poskladali do konečnej podoby. Vždy to chcel vidieť a každému rozprával, že raz s montérmi pôjde aj on. Tam si nájde krásnu Rumunku a ostane tam žiť. Nejak to ale nevychádzalo. Peter bol šikovný, ale majster ho do partie, čo šla s loďou na poslednú montáž, nie a nie zaradiť. Peter chcel veľmi vidieť more a tak požiadal aj o doložku, že pôjde do Juhoslávie. Nevyšlo to. Emigroval mu totiž starší brat. Nedržali kontakt. Peter sa na neho nehneval, ale more by vidieť chcel, tak ho to škrelo. Vysvetľoval aj na MNV, že on by tam nikdy neostal, veď čože by tam on robil. Bez partie v lodeniciach. Mal rád svoju prácu a ani nevedel jazyky. Hovoril trochu maďarsky, ale len tak kuchynsky, či skôr pracovne.
Po revolúcii v osemdesiatomdeviatom si povedal, že tak teraz ho snáď už pustia. V televízii zase spomínali lodenice, mali nové veľké zákazky a podnik akosi divne pripadol akémusi súkromníkovi. Ten lodiam moc nerozumel, tak si najal profesionálny manažment. Prepustili mu časť kolegov. Peter tomu nerozumel, prepustili tých starších, čo najviac poznali remeslo. Mladí robili chyby a nedali si moc povedať.
V práci už nebolo tak veselo, ale chodil tam stále rád. Mal rád lode i tú prácu a aj ten hluk - pre neho hudbu, čo robili všetky tie ťažké stroje. Ktorýsi deň, už mali tretieho riaditeľa, mali spúšťať ďalšiu loď a ráno si ho dal zavolať majster. “Tak snáď už teraz to vyjde, dočkám sa mora a hádam aj tej Rumunky… už by sa patrilo, nie?” hovoril mladému kolegovi. Ten sa na neho iba tak čudne pousmial a kamsi odbehol.
 “Viete, Peter, musíme dať šancu mladším….,” začal majster bez úsmevu… Ponúkli mu osem platov, ak podpíše akúsi dohodu o predčasnom dôchodku. “A vy ma už nepotrebujete?… “ nechápal Peter, čo sa deje. Veď svoju robotu si zastal, chodil na čas do práce a nikdy sa nik ani slovkom nesťažoval. “Ale čože by sme nepotrebovali, ale máme nové vedenie a to potrebuje iné čísla…,” nezmyselne argumentoval o dvadsať rokov mladší majster…

 Šlo to strašne rýchlo. Zrazu stál s krabicou a podpísanou dohodou vonku pred bránou, ktorou tridsaťosem rokov každý deň prechádzal. Najprv sa hneval na celý svet. Potom si povedal, že veď nech on ich nepotrebuje. O pár dní však ráno kráčal k bráne. Mali krstiť loď. Jeho poslednú. Stavali ju vyše roka. Chcel pozdraviť kolegov a ešte sa na ňu raz pozrieť pred jej cestou do mora. Cez bránu ho ale nepustili. Boli tam noví vrátnici, celí v čiernom a už sa ani nevolali vrátnici, ale SBS-kári. Vraj nemá vstupnú kartu a návštevy nie su povolené, lebo príde minister. Lodenice potrebujú investičnú injekciu.
 Vystúpal hore na most, odtiaľ bolo vidieť celý krst. Bola tam aj televízia. Fľašu dali hodiť akejsi ženskej v kožuchu. Nerozbila sa. “To prinesie smolu…,” pomyslel si a chcel odísť. Pri nohe mu ale čosi zamraučalo. Mača. Malé strakaté mačiatko. Triaslo sa, pozeralo hore na Petra a ticho mňauklo. “A čo ty, ani teba nepustili…” Mača opäť mňauklo. “No čo ti ja dám, nič nemám, bež preč,” hovoril Peter strakatej mačke a pustil sa domov. Mačiatko však šlo vedľa neho, pozeralo hore a občas mňauklo. “No dobre, poď, dám Ti nejaké mlieko…,” zobral Peter mačiatko na ruky. Bol smutný, z lodeníc, zo seba, zo všetkého. Cítil sa nahnevane a osamelo. Nechal tam celý život a dnes ho ani nepustia na krst. Bol sám ako to stvorenie, čo na neho mňauká. Aspoň dnes nebudem sám, budem Ťa volať Lujzička…
 Po ceste domov kúpil Lujzičke akúsi konzervu, polovičku vysypal na chodbe do starej misky a položil mača k miske. “Ale večer pôjdeš von…,” vyhrážal sa mačiatku. Večer mu však bolo ľúto poslať mača, čo mu celý den spalo pri nohách, von. “Tak ostaneš ešte deň… pozrieme si správy… budú snáď dávať našu loď…”
V správach hovorili o Komárne. Vraj manažment zlyhal, lebo zákazky sú, ale prefinancovať to nemá kto, lebo banka nepožičia. “Bude treba reštrukturalizáciu podniku…,“ ohnivo rozprával akýsi chlapík, ktorého Peter ani nepoznal.
Peter si len vzdychol a vypol telku. Lujzička naháňala na gauči vlastný chvost a v zápale hry spadla na zem. Napriek smútku v duši sa Peter musel usmiať.
Lujzička u Petra ostala. Lodenice prešli reštrukturalizáciou, prepustili ďalších starých majstrov. Potom sa zistilo, že manažment čosi pokradol, viníka ale nenašli. Tak zas prepúšťali. Vymenili aj vedenie a zas prepúštali. Potom sa lodenice aj premenovali a zas rozkradli. Peter to už moc nesledoval. Bolo mu z toho ťažko. Aj si chvíľu hľadal prácu, ale akosi sa nikam nehodil. Žil len s Lujzou, lebo akosi nikoho iného nemal. Len občas sa zastavil nejaký bývalý kolega a spolu si zaspomínali. Vždy len žil pre svoju prácu a nejak na rodinu neostal čas.

 Petra M. našla suseda. Jeho mačka žalostne nariekala, tak zavolali políciu a tí vyrazili dvere. Bývalí kolegovia zariaďovali pohreb. Lujzička sa od Petra nechcela ani pohnúť, aj na obrade sedela vedľa jamy, kam Petra spúšťali. Obrad to bol jednoduchý, ale pekný. “ Tak to more mu nevyšlo…,” povedal bývalý majster, keď si boli bývalí kolegovia pripiť na Petra…