A vnútri auta to vždy voňalo ako v dielni šikovného mechanika. Plechovka sa snažila nikdy nerobiť problém na ceste, len keď sa zaťala, nechcela naštartovať. Bratranec objavil, že keď sa tento neduh objaví, stačí sa dotknúť kábla hneď vedľa motora pri štartéri a zas chvíľu všetko funguje. Aj kábel vymenili, ale nijak to nepomohlo, bol to proste jej charakter. Inak bol vždy pokoj, len sme robili pravidelné prehliadky a autíčko fičalo, väčšinou pravidelnú trasu Horná Zlatná - Komárno a späť. V 2008 sme Renaultku posunuli Robine, mojej priateľke. Sadli si od prvého momentu. Hneď ju nazvala Plechovkou a od tej doby ju nikto, vrátane mechanika a susedov, inak nevolá. Vlastne sú si trochu podobné, strašne veselé, len si občas musia pofrflať. O každej Robininej ceste plechovkou som mal vždy podrobné informácie. „Sitič som musela nechať hore až do Hurbanova..." alebo „Plechy zas zdochla v križovatke, no vyzerala som ako blbec..." Vozila na nej deti z tréningu a tie mi so smiechom rozprávali, ako sa po ceste Robina s autom rozpráva. Keď frflala (Robina) trochu viac, kúpil som Plechovke nové autorádio a špičkové repráky. Vyzerali ako z ozajstného auta, asi nejakého športiaka. Zas bol chvíľu pokoj a kopec smiechu, keď si decká z dramaťáku pustili hudbu nahlas a pri otvorených oknách sa tvárili akoby sedeli v Lamborginy a účinkovali v americkom videoklipe. Tesne pred našou prezidentskou premiérou sme Plechy povýšili na pútač. Na prednú kapotu sme dali spraviť úžasnú fotku troch hlavných postáv z muzikálu. Keďže Robina bola jednou z nich, vozila sa v aute s vlastnou podobizňou.
Vždy, keď sme muzikál hrali, Plechy stála pred divadlom a hrdo nás propagovala. Dokonca mám pocit, že počas celej tej doby ani raz nezahaprovala. Statočne nosila kulisy, kostýmy, hlavných hrdinov a poctivo čakala pred divadlom, aby sa po predstavení s ňou mohli ľudia odfotiť. Raz skoro dostala Plechy aj pokutu. Robina totiž prešvihla dobu parkovania a angažovaná mestská policajtka jej to chcela zrátať. Nakoniec sa to uhralo vstupenkami na našu hru.
Asi pred pol rokom Plechy začala s tým štartovaním blbnúť viac. Dával som ju aj do Renaultu, vysvetlil im, že to myslím vážne a CHCEM to auto dať opraviť, ale nepomohlo. Obtiahli ma o tisíc eur, vymenili, čo len stretli, ale štartovanie furt nie a nie fungovať normálne. Tak sme sa naštvali a na leasing, minulé leto, kúpili nové auto, malého Yarisa.
Plechy som dal skusmo opraviť kamarátovi Viktorovi. On sa vyzná. Doniesol ju po týždni a bol z nej nadšený. Vraj fičala 110 a štartuje ako blesk. A vskutku, odrazu štartovala lepšie ako nové. Nové však už stálo pred domom. Plechovky mi prišlo nejak ľúto, tak som Yarisa nechal pred bránou a plechovku zatiahol do garáže. Tam bola až do minulého týždňa. V nedeľu som potreboval uvoľniť garáž, kvôli stavbe, tak sme Plechy vzali do Hornej Zlatnej. Neverili by ste, ale naštartovala v sekunde a celú cestu priadla. Akoby sa tešila. Pod prístreškom sme urobili miesto a dali ju tam. Keď sme odchádzali, Robina sa pýtala, či to myslím vážne, že Plechy nechám tam a mala vlhké oči. Tak som sľúbil, že nenechám. Všimol som si totiž, že s Yarisom sa nerozpráva a dokonca mu nedala ani meno. O ceste sucho informuje palubný počítač, koľko ste prešli, ako ste šli a tak, ale sýtič nemá. Plechy neinformovala, nebolo treba, na žiadnu cestu sa nedalo zabudnúť. Plechy má sýtič a svoj charakter, v sobotu pôjdem po ňu.
