Ráno som si naboxoval topánky, lebo mama mi vždy zdôrazňovala, že (I.) topánky musím mať vždy čisté, lebo podľa toho sa pozná muž - gentleman, (II.) košeľa sa nosí len raz a musí ísť do prania, lebo to je nepísaný zákon, mám, (III.) spodné prádlo treba mať vždy čisté, keby ma náhodou zrazilo auto.
Tak som takto pekne ustrojený ráno vzal Janku svojím autom do servisu a pritom som v čistých topánkach vôbec nestúpil do kaluže. Zrejme už to bolo znamenie, ale ja som si, zatiaľ, nič nevšimol. Svoje auto som nechal v servise a s Jankinou Fabiou sa odviezol do práce. (Janka je niečo ako moja pravá ruka, ale nenapíšem, že moja asistentka, lebo to jednak nie je pravda a jednak to nemá rada. Navyše po mne opravuje texty, aby mi neušla hrúbka, takže by to aj tak zmazala, ak by som to napísal.)
Janku som vyložil v práci a sám som sa vybral do Sociálnej poisťovne. Nemám to tam rád, lebo tetám za plexisklom nie je moc rozumieť. Asi vďaka samotnému sklu, ale možno aj vďaka tomu, že chcú ostať tajomné a vyjadrujú sa akoby v hádankách, pričom druhá strana (teda ja) má presne vedieť a poznať tajomné učenie sociálna (zákon). Navyše, je tam vždy o päťdesiat ľudí a pachov viac, ako mi je milé.
Na parkovisku som našiel miesto hneď pri vchode. Vrátnik mi otvoril dvere a milo pozdravil, asi si ma s niekým pomýlil, hovorím si a hľadám rady ľudí pred okienkami. Na moje prekvapenie, bolo tam len asi šesť ľudí a nič tam nepáchlo. Fíha, mám šťastie. Z okienka číslo 5 sa na mňa teta usmiala (!) a že vraj, ako mi môže pomôcť. Najprv som sa obzrel, reku či hovorí mne alebo či tam nie je kamera alebo čo, ale nikde nič. Tak som teda vysvetlil, že som si prišiel po potvrdenie, že ich úrad nemá voči mne žiadne pohľadávky, resp., že s mojím úradom nemá žiadneho dočinenia. Predstavte si, normálne mi to dala. Len tak, bez problémov. Jeden úsmev, jeden podpis a bolo. No paráda. A to sa mi stalo rovno v Sociálnej poisťovni. Neuveriteľné.
Celý nadšený som sa vybral do hudobnín, lebo nám už prišla naša basa (kontrabas) z Čiech. Trochu som sa aj okúňal povedať čo chcem, lebo som potreboval, aby platba bola na faktúru, kvôli dotáciám. Vtedy sa totiž nemá platiť v hotovosti, ale hotovosť má obchodník najradšej. Na moje prekvapenie, žiaden problém. Dostal som aj zľavu a dokonca do daru kolofóniu (také suché mazadlo na slák).
Úplne nadšený som šiel späť do práce, síce bez basy, lebo do Fabie sa basa nevojde ani keď na ňu kričíte a slák dáte do kufra. Poobede si ju ale vyzdvihneme.
V práci som si vzal pečiatky a šiel do banky. Je treba zmeniť disponenta a minule mi to nevyšlo, lebo mi chýbalo potvrdenie o tom, že ja smiem byť zmenený disponent. Ja som chcel zmeniť disponenta a banka zatiaľ zmenila svoje meno. Tak som sa trochu neistý spýtal, či som tam dobre. Mladá baba za prepážkou mi s úsmevom (!) odpovedala, že som dobre a že dokonca som si zvolil dobre aj prepážku, pretože ona je riaditeľka a teda jediná vykonať požadovanú operáciu. Od banky som síce nechcel operáciu, tú by som čakal v nemocnici, ale nenamietal som, lebo som bol rád, že je ochotná a pritom pekná. To nebýva často.
Na tretí pokus sa mi podarilo podpísať sa a keď už som bol vo „švungu", tak som si nesmelo vypýtal aj internet banking, keďže s podpisom mám večný problém. Tu mi to už celé začalo byť podozrivé, predstavte si: vôbec nikam som nemusel ísť, ani si vystáť nový rad. Prosto to vybavila ona a ani sa neprestala usmievať, dokonca ma nenútila ani poistiť sa proti dôchodku! Tak som bol z toho mimo, že som zabudol auto pred bankou a šiel som pešo do druhej banky, aby som zaplatil za tú basu.
V tejto banke je všetko automatizované a teda väčšinou zdĺhavé, musíte si ťuknúť na termináli, po čo ste prišli, vytlačí sa vám čísielko a keď sa vaše čísielko objaví na tabuli, môžete pristúpiť k príslušnému okienku. Mňa väčšinou potom pošlú späť, lebo som zle ťukol a musím to celé absolvovať ešte raz. Predstavte si, aké bolo moje počudovanie, keď sa ma zrazu ihneď po vstupe ujal človek. Len tak, bez ťukania po termináli. Niečo sa deje a nebude to len pokazený terminál, vravím si, keď môj príkaz na úhradu prevzali bez toho, aby som sa musel znova podpisovať a preukazovať svoju totožnosť dvoma dokladmi. Niečo nie je v poriadku, vravím si zas, keď (opäť bez auta) kráčam po parku. Pokiaľ som si uvedomil, že mi čosi chýba (auto) a akosi moc funím (nie som zvyknutý toľko pešo chodiť), bol som v parku a teda moc blízko cieľa, aby som sa vracal. Oproti mne šiel úžasne charizmatický človek - József Kiss Péntek, režisér maďarských muzikálov a môj priateľ. Hneď mi aj povedal, že ho bolí zub, ale s takou charizmou, že som z toho mal dobrý pocit. Vôbec nie z jeho trápenia, ale zo stretnutia. To dokáže len on, a ešte to uhral Jožko Kroner, Julo Satinský a niečo o tom vie pán Lasica. Podať smutnú vec tak, že z toho máte dobrý pocit. Jemu som to síce nepovedal, ale ja som už tušil, že sa niečo mimoriadne deje.
To nebude len tak, dve banky, úrad a obchod bez naštvania, bez státia v rade, prosto v pohode. Rozhodol som sa, overiť si to, využiť náhle, vopred neavizované a ojedinelo príjemné postavenie hviezd.
V práci som vymenil teda razítka, vzal šanón papierov a vybral som sa pokúšať osud. Každá dobrá nálada končí, keď idete vybaviť uplatnenie nároku za poistnú udalosť. Keď nič iné, poisťovák - likvidátor, vám deň „vylepši" hneď ako dostane príležitosť. V poisťovni bolo treba vybaviť preplatenie škody, na jar nám totiž zalialo kotolňu a vytopilo tri úplne nové kotle. Odkladal som návštevu poisťovne lebo ani tie komerčné rád nemám. Zdalo sa však, že hra osudu pokračuje. V poisťovni nebol žiadny rad! Len práve odchádzala jedna pani, niečo po sedemdesiatke, vysvetľovala, že toho roku ešte poistku za auto zaplatia, ale že manžel už má po osemdesiatke a budúci rok sa na to vykašlú. Autom chodia už len k lekárovi po potvrdenie, že smú šoférovať a do poisťovne po šek. Opäť som teda nečakal v rade a hneď šiel na vec. Pani ma odkiaľsi poznala a hneď aj vedela, načo som prišiel. Odfotila si doklady, vyhľadala si nás v počítači a vraj všetko je v poriadku. Trochu som onemel od úžasu a len som vyhabkal, či si je istá. Ona že hej a že tu máme ešte neuzatvorenú vec s čelným sklom na služobnom aute. Vysvetlil som jej, že sme auto museli predať, lebo nebolo peňazí. Tak ani neprevrátila oči a hneď vytlačila ukončenie zmluvy, aby som sa nemusel vracať. O desať minút som užasnutý stál vonku pred budovou a neveril vlastnému osudu.
Osud ale netreba pokúšať, tak som teda požiadal nebo o znamenie, či mám pokračovať a vybavovať úrady, či budem mať aj naďalej toľko šťastia, alebo to mám radšej, na dnes šťastný, uzavrieť. Ako tak v duchu vzývam nebo a stojím na prechode, spozoroval som, že oproti mne, cez cestu, stojí mladý rómsky spoluobčan. Dlhú chvíľu čakania si krátil močením. Len tak si hvízdal a cikal na semafor. Naskočila zelená a on sa proste pohol cikajúc oproti mne. Asi nechcel zelenú premeškať. Chcelo to istú dávku šikovnosti, vyhnúť sa prúdu moču a pritom sa tváriť, že akoby nič. Nič iné mi totiž nenapadlo, len sa uhnúť a tváriť sa akoby nič.
Myslím, že to bol osud, teda znamenie. Nebo a úradníci boli dnes doobeda ku mne milostiví a na znamenie, že to nie je len tak, ma skoro ošťal Cigán (viem, mal som napísať Róm, ale ak močí na prechode, bude to Cigán). Nuž toto som vám chcel dnes povedať. Nesúďte ma, mal som prosto dobrý deň.
