Ku každému dielu, ktoré píšem sa snažím robiť si zodpovedne výskum. No pri žiadnom to nebolo do takej hĺbky ako pri Prespanke. Písal som záver trilógie pre Rebelov a bolo mi z toho čím ďalej, tým viac zle. Zo všetkého čo som zistil o tom ako sa spoločnosť ale aj cirkev chovala k slobodným mamičkám. Mnohé sa pôrodu ani nedožili. A študoval som všetko. Katolícku aj gréckokatolícku dogmu, encykliky, výpovede pápežov, kľúčový rozhovor s pápežom, listy biskupskej konferencie. Zaujímalo ma všetko. Príbehy slobodných matiek, cirkevné zákony, otočenia cirkevných náuk aj výpovede kňazov, ktorí sa vzdali svojho poslania práve pre postoj cirkvi k rozvedeným alebo nikdy nevydatým matkám.
To, čo som nachádzal, bolo zlé, hrozné a ešte horšie. V protestantských cirkvách a v ich postojoch v čase, kedy hlásali jednodetné manželstvá, priam šialené. Dievčatá bez manžela ale aj matky podstupovali šialené veci aby sa plodu zbavili. Pluh na brucho, ihlice do vagíny, skákanie z voza na kolená.... Scenár som niekoľkokrát začal rozpísal a v hrôze mazal a znova opäť začínal. Veľmi som chcel nejak uchopiť tú tému tak, aby som tento fenomén popísal spravodlivo, s úctou a rešpektom k tomu, čím si museli matky, ale aj ich deti vyrastajúce bez otca prejsť. Preklínal som svoju povahovú črtu, vďaka ktorej sa nedokážem vzdať cieľa, ktorý som si predsavzal. Z celej tej témy, o ktorej som zrazu vedel až príliš veľa, sa mi doslova chcelo zvracať. Avšak ustúpiť už nebolo kam.
Čo bolo však najhoršie, celý príbeh som chcel rozprávať cez našu Andy. V jej herectve je totiž niečo mystické a hlboké, ale najmä ma inšpirovalo ako zodpovedne sa vedela k svojej postave a k celému dielku postaviť. Bol som poháňaný najmä tým, ako veľmi bola oddaná tomu, čo spolu na javisku odovzdávame divákom. Ak by som mal možnosť niečo na sebe zmeniť, tak by som chcel jej talent, ale najmä to ako poctivá bola v príprave. Avšak stala sa tá najnemožnejšia vec. Rozhodla sa skúsiť šťastie a podala sa prihlášku na VŠMU a aj Akadémiu umení. Z toho, čo ja o hercoch viem, a je toho za 20 rokov naozaj dosť, ona jednoducho patrí k tým, kto na túto školu patria. Avšak, každoročne tam berú len isté množstvo ľudí a je potrebné mať aj veľkú, naozaj až obrovskú dávku šťastia. No a ona ju nemala. Čo by vôbec nemuselo vadiť, vôbec, pretože mnoho vyštudovaných hercov nemá toľko predstavení a tak veľké šťastie na divákov ako máme my. A aj keď len málo z nás má správnu školu, to, čo milujeme je nám umožnené robiť.
Žiaľ, bol som neraz svedkom, že neúspech na prijímacích skúškach na talentovú školu mladému človeku vzal to najdôležitejšie. Vieru v samého seba. Napriek mojim snahám a aj jej racionálnemu zdôvodneniu, niečo v nej zhaslo. Nebol to v žiadnom prípade jej talent, skôr to ako začala pristupovať k dielu a k svojej roli. Jednoducho stratila entuziazmus a sústredenie sa na rolu, ktoré bolo jej najsilnejšou stránkou. Zrazu som stratil jeden zo svojich pevných pilierov a vedel som, že nemôžem ustúpiť, aby som jej a najmä jej budúcim divákom neublížil ešte viac. Stále väčším problémom bol príbeh samotný. Zobrazovať ho realisticky, ako som pôvodne zamýšľal, bolo nemožné. Hnus okolo nás z vojny na Ukrajine a postkovidové klamstvá na sociálnych sieťach už bez tak vytvárali v spoločnosti zlú atmosféru. Navyše, hrozba, že súbor už nebude existovať, lebo nebude mať kde nacvičovať bola z mesiaca na mesiac stále väčšia. Scenár mal svoju podobu a bol…. no nebol zlý, len mu chýbal záver. S Julkou som mal prebraté jeho úskalia, mala pár výborných (hudobných) nápadov, Robina s tanečníkmi odvádzali super prácu. Našťastie, moje najstabilnejšie piliere stále krásne fungovali. Ale cítil som, že to nie je ono. Jednak som sa spreneveroval myšlienke vyzdvihnúť fenomén prespanky tak ako bol napísaný životom, a druhak som vedel, že potenciál súboru nevyužívam na plno. A inak ako na plno, inak ako lepšie ako v predošlom diele, som to pôvodne robiť nechcel. Ako sa vraví, termín je najlepšia múza.
Rebelom som dal sľub, že na najbližšie sústredenie prinesiem finálny scenár. Rozhodol som sa, že sa chytím jednej myšlienky a spoločne s Rebelmi jednoducho Andy a Pacha (hrá tu kľúčovú a najviac rozporuplnú rolu) jednoducho k výkonom ako si dielo zaslúži spoločne…. dotlačíme… Hodilo by sa slovo dokopeme, ale Rebeli si neubližujú.
Kľúčový bol pre mňa postoj pápeža Františka, kým ešte bol biskupom. A jeho slová, ktorými sa snažil cirkev ospravedlniť. Plus som si na sociálnej sieti overil, že odpornosť fenoménu prespanky už dnes nie je aktuálna. A v predvečer kľúčového tréningu som scenár proste dopísal. A nebol zlý. Vedel som, že Jožko v roli kňaza spolu s vynikajúcou Dankou tomu dajú krásne duchovno. Robina so súborom a Julkou s hudbou zas vytvoria profesionálny rozmer. No a že scenár bude tentokrát bez tretieho rozmeru a hĺbky… “veď vymyslíme niečo vtipné….”, s tým som zaspával.
Už pár rokov sa trápim s panickými atakmi. Majú súvis s mojou insomniou (nespavosťou), ale najmä s tým, keď v interakcii s ľuďmi, na ktorých mi záleží, niečo nie je v poriadku…. A tu toho bolo v neporiadku (s Rebelmi) dosť. To, že neodovzdávam Rebelom scenár, za ktorým si stojím, ma okolo druhej ráno prebudilo s takým záchvatom…. bolo mi zle. Veľmi zle. Keď bolí duša, plačete každým svalom… Sadol som si za počítač a do piatej rána som scenár kompletne prerobil. Vedel som, že to bude buď hop alebo trop. Buď ten scenár prijmú a Julka pochopí, že bude existuje dôvod, prečo musí prerábať polovicu toho, na čom sme sa (hudobne) dohodli, alebo to vybuchne celé tak ako to je.
Poprosil som Janku, aby na čítačku pripravila scenáre tak, aby boli čo najprijateľnejšie na čítanie. Na každej maličkosti záležalo. Tréning začal tak, že som Rebelov poprosil o trpezlivosť a láskavosť. Miesto rozcvičky si posadali do veľkej sály na divácke miesta, tak aby sa navzájom nevyrušovali. A chcel som od nich, aby sme si spravili čítačku. Moja hlava potrebovala vidieť, že úzkosť, s ktorou ma zobudila, mala svoj význam. Nechcel som od nich, aby hrali. Chcel som, bez ďalšieho vysvetlenia, aby zavnímali príbeh. Aby slová, ktoré som doslova v kŕčoch dával do úst postavám, na nich zapôsobili. Len tak, nahé, bez pridanej hodnoty nesporného talentu Rebelov.
Zafungovalo to. Scenárom sa mi podarilo vzdať hold ženám, ktoré si prešli útrapami života v odsúdení len preto, že splodili dieťa, ktoré nedoprevádza životom otec. Zobrazujeme vinu i otočenie cirkvi, všetko cez ozajstné slová pápežov či kardinálov. A čo je najdôležitejšie, podarilo sa nám, aj vďaka Andynmu talentu zobraziť aj výnimočnú silu ženy - matky. A ku koncu nácvikov aj Andy pochopila, čo som od nej chcel a snáď sa mi podarilo jej, ale aj ostatným dokázať, že názor prijímacej komisie je len aktuálnym a subjektívnym pohľadom na danú situáciu, nie na jej talent. A tým tak trochu “odškodniť” všetky talenty, ktoré prešli Dramaťákom, ale na hereckú školu sa nedostali. V scenári som ale musel spraviť jednu vec. Hlavnú hrdinku som musel nechať zomrieť. Prečo? Nuž spreneveril som sa tomu, ako by dopadla naozaj a kým v našom príbehu ju jej okolie v spolupráci cirkvou rehabilituje, v praxi to bolo úplne inak. A preto príbeh prespanky síce končí ohromnou silou samotnej ženy a víťazstvom, avšak až v kráľovstve nebeskom. Lebo niekedy aj tí najsilnejší a najtalentovanejší sa uznania a šťastia dočkajú inak a inokedy ako očakávali. Dôležité je len nevzdávať sa svojich ideálov a cieľov.
..čítali ste úryvok z knižky Dosky nášho sveta, ktorú práve dokončujeme. Je o 20 rokoch Dramaťáku.
