Na úvod je tu oficiálny, slávnostný nástup maturantov, kde pred početným obecenstvom dostanú od triednej učiteľky zelenú stužku nádeje. Prečíta sa dojemný odkaz rodičom – väčšinou je ozajstný, správne sladký, do očí slzy vháňajúci. Nie je výnimkou, že sa študenti poďakujú aj učiteľom a škole. Áno, niekedy sa stane, že nejaký triedny profesor nečaká, až ho niekto požiada, a napíše vlastný text, ktorý má byť "akože" od študentov. Je to našťastie skôr len výnimočné.
Nasleduje príhovor vedenia školy a samotný akt odovzdania stužiek. Celkom zaručene sa skomolia aspoň dve mená. Ak je meno študenta populárne, nezostane len pri potlesku, pridá sa aj nejaký ten piskot. Potom sa zahrá Gaudeamus igitur. Trochu mi chýbajú časy, keď študenti vedeli túto hymnu aj zaspievať. Dnes sme hlavne radi, ak sa podarí tých dvoch, čo nám každým rokom odpadnú, odhadnúť včas a zariadiť, aby to nebolo pred rodičmi. Našťastie sa nič vážnejšie nikdy nestalo a nakoniec sme to vždy dotiahli až do záverečnej opony.
Po oficiálnej časti nasleduje študentský program. A tu sa to vždy láme. Každý rok si poviem, že je to naozaj naposledy, čo sa do toho nechám vtiahnuť, ale akonáhle sa objaví nejaký študent z Dramaťáku alebo Rebelov, som v tom zasa. Nechápte ma zle, byť svedkom toho, ako sa na javisku odohráva malý zázrak, je naozaj úžasné. Problém je v tom, že program na stužkovú je vždy neskutočne rôznorodý. Chýba tam snáď len slon a ťava, a nacvičiť to všetko je v podstate nemožné, pretože štvrtáci nemajú čas. A najhoršie je, že je práve na mne zobrať študentom ilúzie. "Nie, naozaj nezvládneme bez nácviku, aby si sa spustil zhora na lane... Nie, nemáme tri projektory, ktoré by každého študenta zobrazovali v inom veku... Nie, nemôžeš to odimprovizovať až tam, tak to nefunguje..."
A potom je tu najväčší môj problém: typické postavy, ktoré mi odoberajú chuť tvoriť. Zoradil som si ich takto:
Kritici odoberači – stredne populárni študenti, ktorí nič neurobia, ale všetko zhodia. Ľudia, ktorí presne vedia, ako ponížiť kolegu študenta len za to, že priniesol nápad. Tých by som najradšej poslal... aspoň domov.
Leniví nápadonosiči – majú kopec nápadov, ale nikdy neprídu na nácvik a ani nie sú ochotní nič robiť. Vytvoria bombastickú predstavu fakt dobrého programu, ale nič nie sú ochotní nacvičiť. Na nič nemajú čas.
Najcennejší sú však pracanti – reálne chodia na skúšky, majú dokonca talent, len, žiaľ, nechcú byť stredobodom pozornosti. S nimi robím rád a snažím sa v nich prebudiť toho frajera čo sa postaví pred ľudí.
No a samozrejme komici – na nácvik prídu len párkrát, podajú tak 30 % výkon a potom sa už nudia. Ale pred stužkovou sa zomknú a v deň D, na javisku predvedú výkon, že nie len ich mama v hľadisku si povie: „To je môj malý umelec!“ Väčšinou sú to oni a pracanti, ktorí zachránia program.
Samozrejme, pri záverečnej pesničke sa najviac hrdo potľapkávajú a stavajú sa dopredu pred kamery kritici a najmä nápadonosiči... Ale čo už, to patrí k tomu veku.
Treba priznať, že veľká časť publika zatlieska, nech sa deje čokoľvek. Snáď budem tiež jedným z tých rodičov, ktorí budú nadšene tlieskať, aj keď moje dieťa nebude vedieť, ktorá je pravá a ktorá ľavá strana javiska.
A občas sa stane aj zázrak. Program stužkovej sa podarí. Kritici stíchnu, nápadonosiči zmiznú, a pracanti a komici odvedú taký výkon, že si ho bude pamätať každý. A keď potom stojím v zákulisí, spotený od zástupnej trémy, nevyspatý a s nervami na hranici šialenstva, som rád, že som tam bol. Že som mohol byť súčasťou toho okamihu, keď z chaosu vznikne niečo krásne. Keď z nápadu, ktorý nebol hneď ubitý čapicou kritika vznikne dielko. To dielko, ktoré ďalším rokom budú chcieť napodobniť iné triedy.
Všetko to trápenie, stres a panika sa rozplynú v momente, keď si uvedomíš, že si bol pri tom, keď sa to podarilo. A to je to, čo zanecháva stužková – nielen slzy dojatia, ale aj pocit hrdosti na tých mladých ľudí, ktorí aj napriek všetkým prekážkam dokázali na chvíľu zasvietiť. A vtedy si uvedomím, prečo sa k tomu každý rok znovu vraciam.
Koniec koncov, v ich životoch to nebude inak. Ešte veľa vody pretečie Dunajom, kým sa naučíme kritikov odoberačov posielať... domov.
