Do posilňovne sme vošli spolu, Róbert, môj tréner, ihneď všetkých postupne pozdravil. Ja som sa tváril, že nemám trému, ani strach a že som sa v posilňovni vlastne narodil. Zjavne sa mi darilo. Stál som vo dverách s kabátom a všetkým prekážal, ale tváril som sa sebavedomo.
Róbert mi rukami-nohami vysvetlil, že by bolo vhodnejšie dať si dole kabát a začať niečo robiť. Nevie totiž veľmi po slovensky a ja zas po maďarsky. Na bicykloch pri vchode boli tri ženy a pozorovali nás. Presne toho som sa bál. Znervóznel som ešte viac a nedokázal som vysvetliť slečne za pultom, čo vlastne chcem. Vlastne som to ani nevedel. Vtedy sa Robo ujal situácie. Odložil moje kľúče od auta a ukázal na stoličku, kam si mám dať kabát. Majstrovským spôsobom otočil pozornosť všetečných báb na seba a začal im vysvetľovať; "...čo na tom že neviem po lovensky... veď dáko dohoneme“.... Mne ukázal na bicykel a nastavil mi 5 minút na rozohriatie. Začal som ho obdivovať. Je to chalan, ktorý by mohol byť reklamným pútačom na činky. O týchto ľuďom som mal svoju, a nie práve najlichotivejšiu, mienku. Asi som sa v ňom mýlil. Začal som teda krútiť pedálmi a bol som na seba hrdý ako mi to ľahko ide. Päť minút zvládnem ľavou-zadnou.
Začal som sa obzerať vôkol seba na kolegov cvičiacich. Boli tam dve pohybujúce sa skrine, od ktorých som radšej odvrátil pohľad, aby som ich nevyprovokoval, tri všetečnice tak okolo 35 až 45... Ďalej som sa nedostal, lebo Robo mi zvýšil záťaž zo štvorky na dvanástku. „Nedívam a točujem porádne!“ (Toto mi potom robil stále, akonáhle videl, že sa dokážem sústrediť na okolie tak mi niečo niekam priložil, alebo potiahol, následkom čoho som videl akurát červenú hmlu.) Nevadí, tie tri minúty už vydržím. Čas sa vliekol pomalšie ako na matike, keď sa malo skúšať. Vydržal som! S hrdosťou som si pozrel displej bicykla. Podľa množstva spálených kalórií som práve spracoval rožok a pol jogurtu. No úžasné!
Robert ukázal na prístroj, o ktorom Richard tvrdil, že je len pre ženy. Ihneď som sa ohradil: „Robo, veď na tom cvičia ženy!“ „Nevadí ! Dám menší váha, ty zvládneš! Bude pekná zadok! Tu ľahni silno dýchuj a cvičuj! “ -nedal mi na výber.
Od tejto chvíle som to už nechal na Roba a na telo. Ja som sa uzavrel do svojho najhlbšieho ja, a len pozoroval, čo sa bude diať. Prešli sme toho veľa. Stál, cvičil, dýchal a pil som podľa pokynov človeka, ktorý bol platený za to, že mal dôveru v moje odhodlanie. Tak som to nechal na neho. Len som sa spýtal, či všetci ľudia, čo cvičili, ešte žijú. Strašne sa začal smiať. Vôbec som nechápal prečo.
Richard hovoril o tom, že po istom čase cvičenia sa začnú vyplavovať nejaké endorfíny, ktoré zabezpečia dobrý pocit z cvičenia. Mňa zaplavoval akurát pot.
Dobrý pocit sa dostavil až na tretie ráno. V mojom zrkadle v kúpelni sa totiž niečo zmenilo. Nie. Tri cvičenia a tri týždne upierania sú málo na výsledky, ale predsa. Objavil sa náznak postavy, na ktorú sa môžem pozerať.
Nakoniec, veď ani v tej posilňovni nie je zle. Dnes tam idem zas, celkom sa teším. Mimochodom, tie dve skrine... Sú to celkom milí chlapci. Občas mi pomôžu s činkami.
