Nepísali sme si len tak. Našu Helenku sme totiž zahrali u neho, on s RND onedlho príde k nám a my, ak všetko dobre dopadne, zase s Bosorkou k nim. Svoj e-mail zakončil slovami „… zároveň želám aj to, čo nám všetkým: dobré správy.”
Vo svojej naivnej namyslenosti som už mal v hlave sformulovanú idiotskú odpoveď: „Ďakujeme, pracujeme na tom!” Našťastie, už nemám 42 rokov a trochu sa už dokážem ovládať. Trochu.
Ešte prednedávnom som totiž žil v tom, že máme v rukách, či sa šťastene zapáčime alebo nie. Že treba drieť, drieť, neustupovať a výsledok, či šťastie, sa na koniec dostaví.
Nie vždy je to tak. Posledné dni sú toho dôkazom. Posledné dni a zbytoční facebookoví krikľúni. Chvíľu som aj ja svoju energiu venoval tomu, aby som trošku otváral ľuďom oči. Teda aspoň som si to myslel. Potom prišlo prebudenie. Poznáte to. Zobudíte sa z nočnej mory a o pár sekúnd zistíte, že tá skutočná nočná mora práve len spustila svoju krvavú predohru. Vraj všetko zlé je na niečo dobré.
Myslel som si, že takýto budíček už musí ľudí naozaj prebrať. Prebralo, asi na deň. Už ďalšie dni hľadali, ba priam túžili, po ľahkých lžiach. A zbytoční facebookoví kríkľúni sa chopili klávesníc a už si veselo idú svoje. A ja už len čakám, kto bude prvý na Slovensku a odfotí sa s veľkým krvavovo usmievavým Zetkom. A aj mám typ.
Niekedy dobré správy privolať nedokážeme. Niekedy nie je v našej moci zmeniť svet. Môžete sa len dotknúť ľudí okolo seba a spoločne spraviť ten malý svet okolo nás krajší. Posledné mesiace a roky boli o ľudskosti. Muzikál ZVER sme začali robiť, keď ešte slovo COVID neznamenalo nič. Neprestali sme. Vždy keď to len trošku šlo, splnili sme, čo sa splniť malo a krôčik po krôčiku sme šli ďalej.
Ale nebolo nám dopriate hrať pred plnou sálou. Vlastne väčšina predstavení vypredaná bola, ale okolo každého človeka v hľadisku bolo prázdne miesto. Presne tak sme žili posledné dve roky. S odstupom, s prekrytým úsmevom. Za rúškami, hlboko v očiach ten úsmev niekde bol, držali sa so strachom za ruky a čakali, kedy bude môcť von. Lenže ani báť sme sa nemohli, aby strach nezosilnel.
Tie deti, s ktorými som začal muzikál nacvičovať, už ani z ďaleka nie sú tými deťmi. Uväznili sme ich. Izolovali od slobodného života. Aby sme ochránili náš a ich svet, museli sme obetovať ich slobodu, ich mladosť a prinútili sme ich veľmi rýchlo zdospelieť. Prvá pusa, držanie za ruky, nesmelé pohľady. To všetko sa nesmelo diať. Celý ich život sa premiestnil do on-line sveta. A on-line svet sa zmenil na stoku hejtu, nenávisti a klamstiev.
Veľmi som dúfal, že keď sa budeme naozaj snažiť, pomáhať, vysvetľovať, krôčik po krôčiku ako v divadle, tá nočná mora pominie a my naplníme sálu. Pred našim malým rituálom, tesne pred „oponou” im poviem: „máme vypredané…”
Pred pár týždňami sme si povedali: „Dosť bolo strachu. Viac spraviť nemôžeme. Ideme ďalej. Aspoň derniéru si užijeme tak ako kedysi…” Nočná mora končí, budeme vstávať. Ešte sme netušili, že v Moskve si pripravili nočnú moru úplne inej kategórie.
Niekedy sa stane, že aj pri tej najlepšej vôli, aj pri tom najsilnejšom chcení, veľa nezmôžete. Môžete sa len dotknúť ľudí okolo seba. Môžete len pár ľuďom v najbližšom okolí spraviť krajší deň. Dielko, ktoré sme pripravili, je jedno z našich najkvalitnejších. Má v sebe všetko, čo by malo mať. Každá jedna postava, každý, kto sa doň vložil, tam zanechal kúsok svojej duše a srdca.
Budeme ho hrať poslednýkrát. S niektorými ľuďmi to bude naposledy, čo sa spolu pokloníme. Pôjdu ďalej a o to, čo sme im dali u nás, sa budú deliť so svetom. Veľmi by som chcel, aby to nemalo pachuť dezinfekcie, rúšok a ani vojny.
Lenže niekedy len veľmi, veľmi chcieť nestačí. Niekedy je k tomu treba viac. To, čo potrebujeme my všetci. Dobré správy.
