Rozhodol som sa, že toho roku namiesto dovolenky, dokončím barák. Ono by sa po dvanástich rokoch aj patrilo. Podľa pôvodného plánu bolo treba už len zatepliť a omietnuť dom. Vždy som ale sníval o tom, ako si ranné kakao (dnes už skôr kávu), vypijem na terase pred kuchyňou. Žiaľ, náš dom má kuchyňu na prvom poschodí. Napadlo mi však, že to má riešenie. Pristavím garáž, prilepím ju o dom a na jej streche bude krásna teraska. Ľahko sa povie, ťažšie zrealizuje. Nebudem sa moc rozpisovať o pôvodných dreveno-železných nápadoch. Mysleli by ste si, že som úplne nezručný.
Mám kamaráta architekta, ktorý našťastie, na rozdiel od zvyšku reálneho sveta, nepovažoval môj nápad za streštený a nezrealizovateľný. Párkrát sa pochytili so statikom, párkrát mi zavolal, či to fakt chcem ale nakoniec sa našiel spôsob, ako terasku zrealizovať. No vlastne terasku... Keď sa statik dozvedel o našom súbore, napadla mu neodbytná myšlienka:...čo ak tam začnú tancovať, musíme to spevniť !... Tak kvôli tancu sa mi pred domom točili domiešavače s betónom a stavbári neveriacky točili hlavou, keď som ich presviedčal, že je to fakt terasa a nie základy rebelskej pyramídy.
Keď nová terasa, prečo nie aj linka. Tak to celé začalo. Naša pôvodná linka nie je zlá. Len na nej vidno vek a spôsob, ako sme ju kupovali. Nebolo moc peňazí, tak som kúpil iba jednu skrinku a tú vec, čo drží dres. Vlastne je to tiež skrinka, len tam už nič iné nevojde. Bolo to žalostne málo, a tak hneď ako to šlo, som si vzal pôžičku a dokúpil. Lenže to dokúpené bolo až neskôr a už nikdy to spolu nelícovalo. Navyše som si ju skladal sám. Ako inak. Horná, tá dôležitá doska, kde sa krája, sa nijakovsky nechcela skamarátiť s vedľajšou doskou a spodnou skriňou. Toľko som to šteloval, až sa nedala prichytiť vôbec. Ostala tam škára. Tak sme pri každom varení našli v hrnci spomienku na to, čo sa varilo minule. No veď vravím, nie som moc zručný.
Vzal som si meter a premeral kuchyňu. Ak chcem väčšiu kuchyňu, musíme zbúrať špajzu, vyšlo mi. Ono je to tak, koľkokoľvek ľudí ku mne príde, akokoľvek sa snažíme skrášliť, spohodlniť obývačku, vždy, vždy, budú všetci v kuchyni. Na 16 metroch štvorcových je voľne pohodených aj 15 ľudí. Sú všade, na radiátore, na kolenách, pri sporáku a niektorí aj na linke. Samozrejme, tí noví si nikdy neodpustia poznámku o škáre medzi doskami. Nuž, padlo rozhodnutie, keď nejde hora k Mohamedovi... musí špajza preč.
Priestoru teraz máme teda akurát, len treba vybrať linku. A tu začalo ozajstné peklo. Aké poličky, aký vrch, aký korpus, kam okno, aký dres, aký digestor, ako a kam ho zavesiť, kde dať zásuvku. Smie byť zásuvka 50 cm od dresu a 134 cm od chladničky? Bude sa to vedieť vetrať? Musí sa to vetrať? Prečo? Nebude tomu prizima? Ako otvoríme trúbu, keď tu bude sedieť niekto? Do frasa, do frasa. Hrôza a des. Potom prišlo to najhoršie. Farba. Prikláňam sa k hnutiu, ktoré považuje slivky a marhule skôr za ovocie ako za farby. Nepoznám odtieň baklažánovo fialovej a západ slnka považujem za romantický a netušil som, že označuje aj škálu farieb. Prosto, horor.
Volám architektovi. Vraj spraví nákres. Má strašné množstvo otázok, je to jeho práca. Aj Robina, inak trpezlivý to tvor, už niekoľkokrát rezignovala. Ja som sa naučil super odpoveď: ..Je mi to jedno... Nozaj neviem, koľko cm musí byť okrasná lišta od steny, aby sa dali otvoriť dvierka pohodlne, neviem koľko musí presahovať drevo do okna, aby to pôsobilo ľahko. Neviem, kam dať poličku, aby to bolo vzdušné. Myslel som, že na to máme ten poondiaty digestor či nakoniec klimatizáciu, lebo digestor sa nedá zavesiť. Nechápem, prečo kombinácia skla a nerezu pôsobí sterilne a skla a dreva temne ... Viete, akú chcem linku ?
Takú, aby tam vošlo toľko ľudí, čo práve treba. Aby bolo počuť z kuchyne smiech, keď sa vrátime z podareného vystúpenia alebo z dobrého tréningu. Aby som mal po ruke zemiaky na cmundu (placky), keď sa mi podarí presvedčiť dievčatá, aby ich ošúpali. Aby linka nepúšťala do spálne pach smažiacich sa hranolčekov, ale aby zavoňala celý dom po káve v nedeľu ráno. Aby sme ju mohli ľahko vyčistiť aj za chladničkou, keď nám vyprskne cesto na palacinky pri „super" nápade doladiť cesto mixérom priamo v miske. Aby sa tam pohodlne vošlo menšie stádo detí, ktoré budú zdobiť perníky a ufúľajú ešte aj nástenné hodiny. Ale nevadí, pretože mi prezradia lentilkové tajomstvá.
Aby tam bola pohoda ako keď sme na storočnom železe piekli vianočné oblátky a až pri treťom vaječnom koňaku pochopili, že sme splietli dokopy recept na rolky a oblátky, a preto nám to nefunguje. Nevadí mi, že na lesklom bude vidieť odtlačky prstov. Je pre mňa dôležité, že tam sú. Znamenajú, že tam žijú ľudia, že je tam život a že tam je o čom písať... tak takú linku chcem.
Ak bude takto fungovať, nech je trebárs aj uhorkovo-letno-silno-zelená.
