Ondro sa nahlas smeje, keď Brian nosí hračku. Keď okolo neho osemkilový psík naháňa tiene, doslova sa rehoce. Keď Ondra naštve neposlušná hračka, Brian mu nežne niečo zašepká do uška a je po zlosti.
Takmer dvojročný psík s povahou šteňaťa zrejme tuší, že náš Ondro je bábätko. Neviem si inak vysvetliť akoto, že mu toleruje ťahanie za fúzy, či chvost. Ondro sa totiž učí vstávať a najlepšia pomôcka ako sa vytiahnuť na nožičky, aby dočiahol na konferenčný stolík, je Brian.
Samozrejme, stále striehneme, či sa psík neohradí, ale nič. Len sa smeje očami a chvostom, čo u nášho syna vyvoláva rozkošný smiech.
Máme už aj ranný rituál. Kým manželka pripravuje raňajky, beriem Ondra na kolená a skúšame povedať “Tato” (sme blízko, už som Bebebe alebo Ahúúú). Keď mám Ondra posadeného na sedačke, Brian sa posadí tak, aby sa chrbtami o seba opierali.
Keď ho vezmem na kolená, Brian položí medzi nás hlávku a uznanlivo sleduje moje pedagogicko-výchovné metódy. Občas odbehne po svoju hračku a položí ju presne medzi nás. Akoby vravel „kašli na to, toto mi hoď a sleduj ako sa to robí...” A funguje to. Ondro povie „Egú” a už sa smejeme, ja hádžem, Brian nosí a Ondro sa náramne zabáva.
Ondro už občas dostane také tie babätkovské chrumky, čo sa "žužlú". S mamičkou sa hrajú takú hru. Ona povie: „Páči sa, ale nedaj Briankovi..,” Ondrík sa usmeje, chrumku si uznanlivo poobzerá, preloží z ručičky do ručičky, ochutná, hodí psíkovi a vypýta si druhú. Brian chrumku zje. Ak by som mu ju dal ja alebo ktokoľvek iný, ani ju neovonia. Pokiaľ ide o jedlo, vyberavejšieho psa nestretnete. Od Ondra je to ale samozrejme iné.
Večer, keď bábo "dá papá" a manželka ho ide dať spať, Brian zo schodov najprv skontroluje situáciu. Nakukne do Ondrovej izby, aby sa uistil, že služba končí. Pomalým krokom sa vráti do obývačky a ľahne si vedľa gauča. S ťažkým výdychom okamžite zaspí tak, že chrápe ako starý chlap. Nechám ho, občas ho dokonca do pelechu vezmem na rukách. Nemá to úplne ľahké, navyše v lete budeme Ondra učiť chodiť.
