Jeseň neznášam. Nie pre tú farebnosť, tú jej odpúšťam už roky. Pre ten pocit samoty, čo prináša. Nejak som si navykol, že letá sú plné. Čím krajšie leto, tým horšia jeseň. Vždy si ja blbec navyknem, že je okolo mňa plno. Niečo plánujeme, trochu sa hašteríme, potom spolu spravíme večeru a je zas fajn. Naoko sa pohašteríme zas, lebo veď treba aj upratať, ale to len tak, z lásky, uprace vždy tá naufrflanejšia s tou najmilšou a my ich zase máme o kúsok radšej.
Ale začne jeseň a každý sa kamsi rozlezie a všetko je fuč. Zrazu nevieme nájsť spoločný termín na… vlastne už na nič. Zrazu sú dôležitejšie iné veci. Iní ľudia a iné mesto. Ja viem, malo by ma tešiť, že tam kde sú, im je dobre. Vlastne aj teší, ale radšej by som bol, keby dobre znamenalo spolu. Teda so mnou. Sebecké, že? Ja viem. To som ale ja, spýtajte sa, kde chcete.
Nejak to vyšlo tak, že začiatok jesene trávim na cestách po Slovensku. Viete, čo som zistil? Nie sme na tom až tak zle. Nebojím sa povedať, že máme šancu. Naša malá krajinka je na dobrej ceste. Fakt! Cez ten všetok smútok z jesene a z… (niektoré veci si asi nechám predsa len pre seba). Cez tú celú upršanú jeseň a cez to všetko som si všimol, že sa čosi deje. Viete, už 16 rokov pravidelne obchádzam Slovensko. Sú miesta, kde auto už samo vyhodí index, lebo vie, že ideme mať prestávku. V takmer dvadsiatke miest našej krajinky viem, kde zaparkovať, viem, kde majú milú recepčnú, kde kúpiť burčiak, či korbáčiky. Zrazu som si ale uvedomil, že z mesta A do mesta B to ide akosi rýchlejšie. Diaľnice sa pohli. Áno, ja viem, v Japonsku by ich mali lacnejšie, rýchlejšie. Ale oni nemajú naše baby, víno, pivo a diaľnice nestavajú naši Ukrajinci so slovensko-českým vedením. V niektorých mestách majú dokonca o čosi krajšie centrá ako mali pred pár rokmi. Miest a dediniek, kde sa začali o centrá starať, naozaj príbúda. Áno, ešte stále to nie je Rakúsko, ale oni si v dedinkách pred domami upratujú sami a parkujú súmerne sami od seba, to sa my asi nenaučíme nikdy. No a čo, klobásy máme aj tak lepšie.
Trocha neplánovane sme zakotvili v Spišskej Novej Vsi. O tom meste viem pramálo. Pre mňa to bol vždy proste východ a kdesi tu začína Slovenský raj. Majú najvyššiu kostolnú vežu a zvláštne centrum, ktoré sa objaví len tak mirnix-dirnix bez varovania a celé je okolo kostola. Áno, viem, patrilo by sa mať väčšiu úctu, ale Spišskú si pamätám len ako pochmúrne mestečko pod hradom. Pre istotu nám zlyhala navigácia, tesne pred cieľom sa proste vypla a hotovo. Tak som sa tváril, že presne viem, kde sme, hoc som to netušil a odstavil som auto na parkovisku, ktoré som neskôr identifikoval ako vynovené centrum. “Tu niekde bude ten penzión”, klamal som presvedčivo kolegyňu. Prekvapivo, trafil som sa skoro presne. Bolo to to centrum, čo som si pamätal, len bez tej pochmúrnosti. Akési veselšie i keď práve pršalo.
Kým sme sa ubytovali, dvakrát sme museli zvoniť. Recepčná bola strašne vyplašená a trochu domotaná. Dávala nám kľúče od hlavnej brány, ak by sme sa náhodou vracali večer, keď už ona bude spať… Uistil som ju, že určite nikam nepôjdeme, ale kľúče som pre istotu vzal, ak by náhodou zaspala skôr ako dovečeriame. Vonku. Náš penziónik bol totiž nevariaci. Ale pekný, s dobovými fotkami.
Už o pár minút sme sa s kolegynkou stretli na recepcii a šli sme nájsť, kde by sme sa mohli navečerať. Fakt som nemal náladu, pršalo a všetky tie sms-ky… škoda frflať. Bolo mi jesenne a naozaj by som ofrflal aj hrudu zlata.
Šli sme asi 5 minút a narazili sme na otvorenú reštauráciu. Reklamný pútač - áčko, mali nešťastne umiestnený tak, že ste ho museli obísť, aby ste do reštaurácie vošli, ako keď na letisku uzavrú záchody. Samozrejme, nemohol som to nechať bez komentára. Keď to tak spätne hodnotím, byť so mnou na služobke nie je práve najväčšia psina… Plánoval som jesť len nejaký šalát, čo neznášam, lebo pár kíl dole by mi neuškodilo a kedy je lepšie chudnúť, ak nie na služobke.
Reštaurácia bola prekvapivo milo zariadená a panoval tam celkom ruch. Dosť neobvyklé v malých mestách, poslednú dobu. Prinútil som sa k úsmevu, aby som nebol úplne najhorší spoločník na svete a povedal som si, že skúsim byť milý. V jedálnom lístku som hľadal niečo diétne, ale zjediteľné, keď sa objavil čašník. Prekvapivo milý, profesionálny a… pozor, vyznal sa vo vínach. Absolútne nevtieravo nám ponúkol nápoje a upozornil na špeciality. Je to smutné, ale nestáva sa mi často, aby čašník bol rád, že robí to, čo robí a robil to teda skvelo. Spozornel som, doslova šokovaný a upustil som od svojho pôvodného plánu, rýchlo zjesť niečo z čoho sa nepriberá, ofrflať to a ísť spať. Začal som si všímať reštauráciu, mimochodom volala sa Nostalgie. Bolo zjavné, že človek, ktorý to zariaďoval a pripravoval menu, má vzťah k jedlu. Vybral som víno. Nie som odborník, ale naštudoval som si štyri, ktoré mám rád, čo to o nich viem a dokážem ich zaradiť k rokom a značkám.
Moja máti mi kedysi poradila, aby som si v reštauráciách dával to, čo označia za špecialitu. Ich kuchár si za tým bude stáť a bude sa snažiť vždy spraviť to najlepšie. Väčšinou to funguje. Tu nám poradil čašník. Mne kačku pripravovanú špeciálne zdravo, špeciálne pomaly. Nemám kačku rád, ale bol som zvedavý, tak som súhlasil. Janka, kolegynka, si nechala poradiť grilované kuracie prsia v tekvicových semiačkach na dusenej tekvici… Ich vlastné jesenné menu. Super! Navrhli nám aj predjedlo - žabie stehienka. Janka to ešte nejedla a ja som bol zvedavý, či to správne nastolujú, tak som prikývol. Nebudem to naťahovať. Geniálne! Úžasné a úchvatné. Nič sa tomu nedá vytknúť. Stolovanie, dolievanie vína, spôsob podávania predjedla, správanie čašníkov a samozrejme chuť. Tá chuť, och. Na nič nehrala, nič nebolo prekorenené, všetko ozajstné a krásne zladené. S pokojným svedomím môžem povedať, že to bolo jedno z najlepších jedál môjho života. Ochutnal som samozrejme aj Jankino a platí to teda dvojnásobne. Obaja čašníci, on aj ona, sa o nás starali nevtieravo a profesionálne. Samozrejme, objednali sme si aj dezert. Síce chudnem, ale tu som prosto musel. Opäť sme si nechali poradiť. Mohol by som ho opísať rôznymi superlatívmi a povedať, že bol lepší ako od mamy… Neklamal by som (samozrejme, mami, na Tvoje dezerty a najmä lekvárovo-čokoládové perky či čerešňovo-makovú štrúdľu to nemá), ale je to zbytočné. Treba to zažiť. Celá večera stála naozaj rozumné peniaze a bola zážitkom. Reštaurácii nechcem robiť reklamu, bol utorok večer a bolo úplne plno. Na nete som našiel len pozitívne recenzie asi v 15 jazykoch, takže to asi nepotrebujú.
Chcem ale napísať čosi iné. Napriek všetkému, napriek hnusnej politike, napriek stále negatívnejším správam v telke, Slovensko sa hýbe dopredu. Áno, asi by to mohlo ísť aj rýchlejšie. Asi by takáto reštaurácia mala byť normálna v každom meste, ale povedzme si pravdu, nie je. V Spišskej to však dokázali. Vynovili centrum, spravili ho príjemným a uprostred toho majú reštauráciu, ktorá zamestnáva profíkov a jesť tam je naozaj zážitkom. Verím tomu, že ak tak, ako obslúžili nás, obsluhujú aj turistov, určite tam neboli naposledy a povedia to aj doma… Ak ste niekedy boli v Slovenskom raji, viete, že vidieť ho, patrí k životným zážitkom. Áno, aj Letanovce, ale čo už. Ja som do Spisškej vošiel s jesennou depkou a nečakal som nič. Jedna večera a teším sa na Vianoce. Spravím kačku a celý ten náš súborík pozvem, možno sa trochu povadíme, ale to len tak… z lásky.
