Nebol to Holič s kaderníctvom, bol to proste Holič, ktorého tak volali a čo strihal mužov a chalanov doma na chodbe. Zrejme sa tak nevolal, ale myslím, že ho tak oslovoval každý. Cez týždeň pracoval s otcom na družstve, neviem presne ako kto, ale nejako to súviselo s vétrieskou (nákladné auto). Cez víkend si prilepšoval nožničkami a hrebeňom. Nemal palec na pravej ruke. Myslím, že mu ho usekla reťaz práve tej vétriesky. Pre holiča je palec dosť dôležitý prst, ale pán Holič si s tým nejako poradil a nožničky ho poslúchali.
Pamätám si ho ako nižšieho, žltovlasého, kučeravého a mimoriadne milého pána. Vždy mi aj čosi hovoril, ale keďže to bolo maďarsky, tak dodnes neviem čo. Otec maďarsky hovoril a tak to dôležité vybavil on. Čo si ale viem vybaviť presne, je vôňa. V dome sa varil nedeľný obed a cez vôňu rezňov prerážala vôňa barbusu a pitralónu. Barbus bol univerzálny penivý krém, resp. pena pred holením a pitralón alkoholový prípravok po holení. Na sprievodoch prvého mája, či na Mikuláša alebo Deň žien, všetci muži, nie len družstevníci, voňali rovnako. Sviatočnou košeľou a pitralónom. Občas sa tá vôňa niekde objaví a ja sa zrazu mimovoľne cítim slávnostnejšie.
S mojou kaderníčkou hráme takú hru, ona sa ma opýta: „Tak, ako Ťa ostriháme?“ hoci vie, že v mojom prípade je varianta jediná: zriediť, skrátiť a skrotiť pol kilom gélu... Ja ale vždy odpovedám rovnako: „Tak, aby som vyzeral chudo, mlado a inteligentne...“ Ona sa usmeje a povie, že tak skúsime... Potom, napriek slovku my, sa trápi sama a ja sa zúčastňujem len tým, že ignorujem vibrujúci mobil vo vačku. Funguje nám to znamenite.
Občas som okolnosťami prinútený ísť k inej kaderníčke, tam si „humor“ moc dovoliť nemôžem. Raz som to skúšal, ale po mojom apeli, že chcem „vyzerať mlado, chudo a inteligentne“ mi pani cez zuby povedala, že je kaderníčka a nie panna zázračnica... tak už radšej nevtipkujem u cudzích kaderníčok.
U Holiča sa na vlasy alebo účes nepýtal nikto. Chalanov do istého veku sa proste strihalo rovnako. Čo najviac na krátko, aby s tým nebola oštara. Až neskôr, tuším až na strednej, som začal riešiť účes. To je ale dosť iný príbeh, ktorý šťastne končí až objavením gélu na vlasy. Neobjavil som ho ja, ale dievčatá zo súboru. Vlastne ma prinútili nosiť mokrý look. Odvtedy som u Holiča nebol a neviem, či ešte úraduje, ale vždy, keď mi frajerka povie, že vyzerám ako nas.aná sova a mám sa ísť dať ostrihať, tak si na neho spomeniem. Aj keď bolo treba ísť bicyklom pár kilometrov a strihal ma človek bez palca, je mi za tým ľúto... ale vysvetliť to neviem...
