V malej dedinke, kde sme žili (Horná Zlatná), bývalo v tom čase niečo okolo 60 ľudí. Z toho možno polovica patrila k rodine Černekových. Nikdy sa tam nežilo ktoviako ľahko, ale biedu sme netreli. Najmä vďaka súdržnosti rodiny. Všetko sa totiž robilo spolu. Ak niekto robil zabíjačku (zakáľačku), vždy sa na tom zúčastňovala celá rodina. Väčšina mäsa sa potom rozdala. Keďže rodiny bolo dosť, zabíjačiek bolo v sezóne toľko, že každý mal vždy čerstvé mäso. Súdržnosť sa prejavovala aj v obrábaní pôdy. Keď sa sadila paprika či majoránka, čím si všetci prilepšovali k rozpočtu, sadili všetci najprv u tety Margity, potom u tetky Hely, neskôr u nás a tak to prešlo celou dedinou. Tak bolo aj so zberom zeleniny. Všetci si pomáhali ako mohli. Bolo to úžasné, jednak deľba práce, pretože každý robil čo najlepšie vedel a jednak rodina mala kedy udžiavať vzťahy a držať spolu.
Otec sa mi vždy snažil vštepiť čosi so svojej zručnosti. Od deviatich som riadil všetko, čo sa hýbalo (to ma bavilo najviac), učil ma zvárať. Trpezlivo opravoval podomácky vyrobenú zváračku, keď som ju „odpálil". Naučil ma obsluhovať buchar (obrovské motorové kladivo), či používať a brúsiť motorovú pílu. Nikdy mi to ktoviejak nešlo, ale zrejme, aby ma povzbudil, ma oslovoval Majsterko. Učil ma, ako sa starať o statok, dokonca som jeden čas mal pridelené vlastné zajace, o ktoré som sa staral. V detstve som tôbec nejedol mäso, bolo mi ľúto zvieratiek. Pravda však je, že dedinský život mi moc nechutil a už v puberte ma to začalo ťahať k počítačom. Hneď po škole som opustil rodnú dedinu a ostal som v meste. Po vojenčine som sa na dedinu už moc nevracal.
Už je to skoro dvanásť rokov, čo nás otec opustil. Ujco bol pre svoju veselú a družnú povahu obľúbený a ako to už na dedinách býva, vždy sa čosi popilo. Naozaj si nespomínam, že by niekedy riadil pod vplyvom alkoholu. V ten hlúpy deň, po jeho 57 narodeninách, to tak zrejme bolo. Šiel traktorom, bez techničáku, po štrk. Dostavoval maštale pre prasiatka, cez hlavnú cestu len potreboval prejsť. To však stačilo hliadke na to, aby ho zastavili. Namerali mu alkohol v krvi. Tak ho doviezli domov, aby im odovzdal vodičák. Ten totiž u seba nemal, nerátal s tým, že pôjde po riadnej ceste. Muselo to byť pre neho riadne potupné a navyše vodičák potreboval aj k práci. Tak sa, zrejme v skrate, rozhodol, že vyhňu už nikdy skladať nebude. Bolo to strašné. Z pohrebu si pamätám len toľko, že tam bolo neuveriteľné množsto ľudí. Mali ho radi.
Odvtedy som v Hornej Zlatnej nikdy neprespal. Až toho roku na jar. Spolu s mojimi deckami z dramaťáku a zo súboru sme dávali do poriadku dom a záhradu, keď bola mama na dovolenke. Vo veľkej otcovej záhrade rástla burina, novopostavené maštale ostali opustené. Mame sa darí v jej oblasti - alternatívne zdravotníctvo a na záhradu jednoducho nie je čas. Navyše, dnes sa pestovanie zeleniny moc nevypláca. Záhradu sme však dali krásne do poriadku, orezali ovocné stromky a z buriny spravili celkom pekný trávnik. Decká boli síce umorené ťažkou prácou, ale vládla tam veľmi príjemná atmosféra. Ako kedysi s otcom, tetkami a celou rodinou pri sadení či zbere. Asi vtedy mi napadlo, skúsiť spraviť festival. Chvíľu som váhal, pretože dedina má dnes niečo vyše 40 obyvateľov, nemajú ani len obchod či krčmu. A hlavne 36 detí by muselo prespávať v maminom dome. Váhavo som sa jej spýtal a ona s nadšením súhlasila. Deti má rada a aspoň bude veselo v dedine.
Tak sme sa s mládežou pustili do toho. Bolo treba pripraviť dom pre 36 ľudí. Z maštalí sme spoločne spravili šatňu. Zrušili priečky, odpálili hrdzavé válovy, dokonca časť steny omietli a vymaľovali. Moji pubertálni (v tom najlepšom zmysle slova) umelci dokonca vykopali latrínu. Ja som sa pustil do zvárania. Vytvoril som z dvoch starých sudov systém na ohrev vody. Zabil som tým dva dni a trochu to na dvoch miestach presakuje, ale fungovalo to. Záhradná sprcha so 400 litrami slnkom ohriatej vody krásne fungovala. Dokonca som teplú vodu zaviedol k latríne. Dedinčania, najmä moji bratranci, keď sa dozvedeli, čo chystáme, nám ihneď začali pomáhať. Spoločne s Robom (naším basákom z hudby) postavili javisko, dokonca sa pomocou foliovníkových konštrukcii podarilo aj prikryť ho. Trochu s obavami sme v piatok spustili otvárací ceremoniál. Na otcovej záhrade. Mali sme vypredané. Z dediny tam bol každý. Dokonca sme mali aj zahraničnú účasť. 36 účinkujúcich pripravilo pre 42 obyvateľov dedinky Horná Zlatná dvojdňový festival. Boli sme aj na Jojke. Myslím, že decká sa naozaj bavili. Pre mňa však najviac znamenalo, keď moja najstaršia sesternica Eva (čerstvá babička) poznamenala: „Až som mala slzy v očiach, Ujco by bol na teba hrdý, čo si urobil." A jej brat, Stano, dodal: „A možno viac ako na festival by bol hrdý na to, že si sudy zváral ty, síce zle, ale zváral..."
Oni patria z detí otcových sestier k najstarším a teda asi boli prví, ktorí môjho otca nazvali Ujcom. Tak som mini festival za domom v Hornej Zlatnej pracovne nazval Ujcov festival.
