Ale pekne po poriadku. Veľkonočný piatok znamenal u nás veľké upratovanie. Ženy, teda sestra s mamou, obriadili celý dom. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez kriku a hádok, ale výsledkom boli vždy umyté okná, vyprášené koberce a popremiestňovaný nábytok. Moja máti má doteraz záľubu v premiestňovaní nábytku. Nanešťastie som to zdedil po nej. Začiatok jari je na to zrejme najvhodnejší. Tak sa upratovalo, čistilo a ťažké skrine menili svoju polohu v izbách. Nakoniec sa aj tak vrátili tam, kde boli. Ale opäť, ako každý rok, sme sa všetci presvedčili, pod velením činorodej hlavy domu, že toto je najvhodnejšie miesto. Inak tu asi treba priznať, že máti si väčšinu skríň poposúvala bez problémov sama.
My chlapi sme mali na starosť dvor a statok. Teda otec. Ja som väčšinou len zavadzal, ale zato oduševnene, cieľavedome a odhodlane. Všetkým zverom sme vyčistili chlievy a pustili sa do bielenia. Otec mal pre tento účel takú väčšiu kovovú nádobu na koliečkach. Trochu pripomínala jadrovú zbraň. Rozmiešalo sa vápno s vodou, cez pančuchu sa tekutina preliala do nádoby, z vrchu sa pripojil kompresor zo starej chladničky a nádoba sa natlakovala. Pomocou dlhej hadice, ktorá viedla zospodu prístroja a na druhom konci mala postrekovaciu pištoľ, sa bielilo. To som smel aj ja. Samozrejme, vždy som bol mokrejší ako steny, ale zato šťastný ako veľmi pomáham. Otec ma uisťoval, že som to spravil výborne, a občas ma poslal dnu vypláchnuť si oči a preobliecť sa. Potajomky opravil všetky zatekance a nastriekal steny, ktoré som ja vynechal. Miestností bolo dosť, takže táto práca sa pretiahla až do druhého dňa.
Keď bolo všetko hotové, statok obriadený, šlo sa robiť korbáče. Otec si vzal dlhý pevný nôž, posadil sa na babetu, mňa vzal pred seba a šlo sa. Ku železničnej trati alebo k riečke, či skôr malému kanálu, čo družstevníci používajú na zavlažovanie. Všade sa už veselo jarilo. Vzduch voňal, tráva mala krásnu sviežu farbu a stromy sa pomaly prebúdzali. Našli sme vhodnú vŕbu, otec šikovne odrezal pár prútov. Museli byť primerane dlhé a živé, teda nie uschnuté, tie by sa ťažko plietli. Priamo tam sme vyrobili dve píšťalky. Teda vyrobil ich otec, prízvukujúc, že budúci rok už musím ísť sám a aj ich sám spraviť, ako sa na mládenca patrí. Oslovoval ma majsterko, a keď bolo niečo mimoriadne dôležité, tak to zdôrazňoval práve tým mládencom. Keď boli píšťalky hotové, pobral prúty, vysadil ma na babetu a šlo sa domov. Samozrejme, celú cestu som hrdo pískal na nových píšťalkách. Doma som odkiaľsi vyhrabal stužku, sľúbil som mame, že ju vrátim a už sa veselo plietlo. Teda opäť otec. Ale postup si pamätám. Osem prútikov sa rozdelilo na dvojice a vždy do stredu sa kládol krajný. Od hrubšej strany prútikov sa začínalo a ku koncu, kde bol korbáč najtenší, sa v plietli mašle a spravil sa uzol. Väčší korbáč bol môj a menší otcov.
Šibať sa šlo až pondelok ráno. Vstávalo sa skoro, nielen kvôli mojej netrpezlivosti, ale najmä kvôli tomu, že aj my sme mali doma dievku. Staršiu sestru. Tá samozrejme už týždeň vopred oznamovala, že nikoho nevpustí a žiadna Veľká noc sa u nás nekoná. Keď však prišiel Veľkonočný pondelok, pripravila pre šibačov nádielku a sebe veci na prezlečenie. U nás sa totiž oblievalo riadne. Viac - menej sa skôr kúpalo.
S korbáčom a lacnou, zato prenikavou voňavkou, sme s otcom obchádzali rodinu. Myslím, že sa odo mňa aj čakala akási riekanka. Na tú si už nespomeniem. Pokiaľ sme obišli všetky tetky a dievčence na dedine, bol aj obed. Dospelí sa poschádzali po rodinách a debatovali. My deti sme sa zišli vonku. Chlapci zratúvali výslužku, maľované, ale aj čokoládové vajcia a dievčatá sa nám vyhrážali ako budú oni zajtra chodiť polievať a že nám to neodpustia. Hrdo však jedna druhej oznamovali, koľkokrát sa museli prezliekať a všetky voňali ako drogéria po výbuchu. Korbáč som mal potom až do leta v izbe. Vždy keď som sa naň pozrel, vybavil som si tú vôňu začiatku jari. Zvláštne, ako fungujú spomienky.
