Spoločenské tance učil strašne sympatický pán s fúzikmi. Maďarský gympel má spoločenskú sálu. Tam nás postavil do kruhu a plynule prechádzajúc z maďarčiny do slovenčiny učil nás, pubertiakov, tancovať. Neviem, ako sa to stalo, ale bolo nás presne toľko chlapcov ako dievčat. Zrejme, aby sa sily vyvažovali, cyklicky sa páry menili. Vždy sa bolo treba ukloniť, poďakovať dievčaťu a presunúť sa v úklone k ďalšej žiariacej slečne. Spoločenské tance neboli len o tanci, učili nás aj správnej komunikácii a zdvorilému chovaniu.
Tak sme teda cvičili valčík, polku, tango, ale i čaču a čardáš. Ja som na rozdiel od zvyšku tanečníkov chodil ešte aj na folklór. Tým nechcem povedať, že som bol lepší. Vôbec nie. Len som si viac ako ostatní uvedomoval dôležitý fakt. „Pri tanci vám najviac zavadzajú nohy.“
Ako však hovoril náš učiteľ: „Netancujete nohami, ale očami a mysľou, nohy, ruky a telo sa len pridajú...“ Nuž neviem, ako to myslel, ale v mojom prípade to nebola ani hlava, ani oči, čo stúpali partnerkám po topánkach. Prešlo nejakých pár mesiacov.
Na diskotéky som už nechodil, mafiánov kukláči pochytali a uložili na pár hodín ku najfrekventovanejšej križovatke. Neviem prečo. Asi aby sa ľudia mohli prísť pozrieť na vagabundov. Myslím, že ľudia sa neprišli pozerať, zato mafiáni sa postupne vracali pre „procesné chyby“ do mesta. Na spoločenských tancoch som zotrval až do konca. Koniec znamenal venček. Spoločenská udalosť veľkého významu. Teda, tak nám to vysvetlili. My sme boli dosť zhrození z toho, že máme mať oblek a biele rukavičky.
Neviem, či moja máti bola počas môjho štúdia na gymnáziu z niečoho tak nadšená ako z nákupu obleku a rukavičiek. Nakoniec som dostal smoking, hoci viem, že sme si ho vôbec, ale vôbec, nemohli dovoliť. Bol čierny, lesklý a strašne fajn. V tom čase síce leteli fialové a ružové saká a tak som trochu vyčnieval, ale treba priznať, že som vyzeral dosť dobre. Na chlapca z dediny. Vždy, keď som ho mal na sebe, tak som radšej ani nejedol, aby som sa nepokvackal.
Venček prebiehal tam, kde sme cvičili. Spoločenskú sálu sme vyzdobili, prinieslo sa občerstvenie, rodičia si sadli za stoly. My, strémovaní a roztrasení ako dostihové kone, sme si nastúpili do kruhu. Potom moja tréma vypla pamäťový procesor v mozgu a neviem, čo sa dialo ďalej. Viem, že ma strašne, ale naozaj strašne tlačili topánky. Oficiálnu časť sme prežili, topánky, smoking aj ja. Po programe nasledoval príhovor nášho učiteľa a voľná zábava. Už sme tancovali s príbuznými, ale aj s úplne cudzími ľuďmi, avšak už ako úplní profíci.
No a niekedy v tom čase sa to stalo. Nebola absolventka kurzu spoločenského tanca, myslím, že prišla ako doprovod. Skoro tak vysoká ako ja a vedela tak svietiť očami až z toho bolo svetlo, čo dokáže presvietiť dušu. Ona svietila z davu a ja som nemohol inak. Požiadal som ju o tanec. Ja. Chlapec z dediny, vysoký slíž, čo ho stĺkli na diskotéke. Sám som sa čudoval, čo to robím. Požiadal som ju dokonca so všetkým, čo k tomu patrí. S úklonom aj pohľadom do očí. A ona? Šla! Fakt nechápem prečo.
Trémou sa mi tak potili dlane, že som ďakoval Bohu za rukavičky. Zrejme som aj niečo trepal, ale neviem čo. Spomínam si len, že som stále myslel na inštrukcie učiteľa. „Vašou ľavou rukou podopierate jej ruku, aby ste mali spoločný rytmus. Ľavá je pri srdci. Pravou rukou podopierate jej chrbát, aby sa mohla oprieť a podvoliť sa vášmu kroku. Vy určujete smer, ona sa musí vznášať. Sledujte priestor, aby ste ju chránili a sledujte jej oči, aby ste sa zladili. Zabudnite na nohy, tancuje vaša myseľ.“ Fungovalo to. Zrazu.
Z tých topánok mám dodnes malú jazvu na pravej nohe. Z jej očí mám dodnes malú jazvu na srdci. Nie je to veľmi vidieť, ale vďaka jazve som už nikdy nedokázal kráčať úplne rovno.
