Zrejme sa potreboval vyrozprávať a ja som sa náhodou práve nikam neponáhľal. Prisťahoval sa sem len nedávno. S manželkou si pred tridsiatimi rokmi postavili neďaleko odtiaľto domček. Mali syna, futbalistu, umrel im, ešte nemal ani dvadsať. Ženu pochoval pred dvoma rokmi a na domček ostal sám. Hoci celý život pracoval, dôchodok mal neveľký. Podnik, kde pracoval, kúpil súkromník a prvých vyhodil najstarších, medzi inými aj jeho. Posledné štyri roky pred dôchodkom sa už nevedel zamestnať. Keď mu umrela žena, z dôchodku mu nevychádzalo platiť réžiu domu.
Bol sa poradiť na úrade, navrhli mu, aby dom v dobrej štvrti predal, aby si kúpil jednoizbák a zvyšné peniaze bude mať na prilepšenie. „Len nesmiem moc dlho žiť," smeje sa mrazivo starký.
„A vám je teraz ľúto za zvali.﷽﷽﷽﷽﷽dom na kr predae dobrei prisusedmi podiskutoval a tu?áhradkou...," tipujem. „Aj to, ale najviac za lavičkou pred domkom. Tam som posedel, so susedmi podiskutoval a tu? Darmo sedím pred barákom, ani suseda, čo má dvere oproti sa mi nepozdraví, vraj sa nepatrí na schodoch vysedávať.“
„Ale dobrým ľudom som barák predal, aj psíka si nechali, ten by mi tu v činžáku aj zahynul. Zavolali ma, aby som si prišiel jabĺčka obrať, že som sa o stromky toho roku ešte ja staral. Len ich teraz nemám kam dať. Niečo som dal susede, aj na trhu som chcel predať, ale vraj akúsi pokladňu a povolenie treba. Na to im ja kašlem. Tak ich takto potriedim a dám tým ľuďom v mojom baráku. Tam majú pivnicu, keď si ich uložia, na Vianoce budú stále dobré. S manželkou sme vždy tak robili. Viete, tú jabloň som zasadil, keď sa syn narodil..."
„Veď si aj vy vezmite, to sú moje posledné... „
