Medzi jej kráľovské povinnosti patrí aj dohliadať, aby v rieke a v jej okolí fungovalo všetko tak, ako fungovať má. Helenkino sídlo bolo na Žitnom ostrove. To je kúsok za Bratislavou, tam, kde je Dunaj už mocná rieka a prináša život širokému okoliu. Zdržiavala sa tam ale len málo. Ako kráľovná víl mala veľa práce a len málinko času na seba a na oddych. Stará sa o všetky ostatné víly, ryby a všetky zvieratká žijúce pri rieke, ale aj o vodníkov a iné obyčajné čarovné bytosti. Musí tiež dohliadať na rybárov, plte a lode, ktoré sa plavia po rieke. A najnovšie jej pribudli veľké starosti práve s rybármi. Vlastne, najmä s jedným. Urasteným Jankom.
Dole, v samotnom cípe Žitného ostrova, je dedinka, miestni jej hovoria Camarum. Už celé generácie rybárov tu lovia veľkú dunajskú rybu – vizu. Najväčšie kúsky, aj s ďalším tovarom, čo prišiel po Váhu, potom koňmo ťahajú hore Dunajom do Viedne. A tak sa ryba - viza dostane na stôl aj samotnej cisárovnej. A že medzi rybármi je aj urastený Janko, čo sa víle Helenke už dlho páči, naženie vždy práve jemu najväčšiu vizu do sietí. Len tak, aby mu spravila radosť. Rada vidí keď sa Janko usmieva.
Nuž, nie je dovolené, aby si kráľovná víl začínala s obyčajným rybárom, ale čo mala Helenka robiť, keď sa jej mladík akosi zapáčil.
Cisárovná aj celá šľachtická dvorana sa vždy tešili na rybie hody. A zvlášť tie od Janka, lebo nielenže najväčšie ryby, čo skoro metrák vážili, ale aj najchutnejšie mäsko vždy mali. A možno tomu Helenka aj trošku pomohla, to dnes už nevieme. Dosť na tom, že rybári vždy dbali na to, aby sa na dvor len najlepšie a najčerstvejšie kúsky dostali. Samotná cisárovná rybárom a osobitne Jankovi vždy sama dokonca poďakovala.
No a to škrelo niektorých rybárov. A tak jedného dňa jeden z huncútov spravil podlú vec. Keď zase raz Helenka Jankovi do siete obrovskú rybu vohnala, a táto na cisársky dvor mala putovať, zašil do ryby kúsok starej, týždeň zdochnutej rybaciny. A čo čert nechcel, práve tento kúsok dostala na tanier priamo cisárovná. Ej veru, bolo zle-nedobre. Aj s cisárovnou a potom aj s dvorom. Päť mastičkárov a troch felčiarov bolo treba, aby sa cisárovná ako tak vystrábila. A potom, keď sa už vládala na nohy postaviť, veľa kriku na viedenskom dvore a veru aj s rybármi narobila. A niet sa čo čudovať, lebo veď sa skoro pominula. Rybárov z dvora vyhnala a Jankovi špeciálne zakázala čo i len niekedy do Viedne vojsť. Dala vyhlásiť, že Jano z Camarunu viac do Viedne nesmie, ani ako rybár, ani ako iný kupec. Len snáď keby stužky z rýdzeho zlata chcel jej - cisárovnej, ako žiadosť o odpustenie priniesť, potom by prísť opäť mohol.
Ej veru, mrzelo to rybárov i Janka zvlášť. Huncút sa i Jankovi priznal, že to on cisárovnej brucha bolesti spôsobil, no už sa nedalo nič robiť. Z viedenského dvora boli načisto vyhnaní, a nič iné ako pomaly sa plťami po Dunaji spúšťať domov nemohli.
Kráľovná víl Helenka videla ako rybári na plti skormútení sedia a slovka neprehovoria. Nuž, popýtala sa, čo sa stalo a ostatné víly jej rozpovedali celý príbeh aj zákaz cisárovnej zopakovali. Janko sa do Viedne vrátiť nesmie, len snáď keby stužky z rýdzeho zlata cisárovnej doniesol.
Dumala teda víla Helenka ako Jankovi pomôcť z nešťastia, až vydumala plán.
Všetky dunajské víly na Žitný ostrov zvolala a kázala im vlasy si česať. Keď si totiž dunajská víla vlasy češe, kúsočky čistého zlata sa v Dunaji robia a ako zlatý piesok sa vo vode ligocú. Keď sa plť s našimi rybármi k domovu do Žitného ostrova blížila, premenila sa víla Helenka na labuť. Do zobáka kúsok červenej stužky vzala a k plti - k Jankovi priplávala.
Čudoval sa veru Janko, kde sa labuť k stužke dostala, ale keď mu labuť zobákom stužku podávala, vzal ju. „Ďakujem ti za ten dar milá labuť,” hovorí Janko labuti, “ale nie červenú, ale zlatú by som potreboval, aby zas dobre bolo…”
Vtedy, Helenka na labuť premenená, do vody ukazuje na plytčinu. A veru tam Janko podivný lesk zbadá, ako by sa tam čisté zlato blyšťalo. Nasmeroval teda plťku na plytčinu a v zlatom piesku začal stužku premývať. Na stužku sa zlato z vlasov dunajských víl začalo lepiť. A čím dlhšie pieskom a vodou stužku premýval, tým viac ho tam bolo. Až stužka načisto zlatá a jagavá bola.
A tak tam plte rybári vyviazali a začali zlato z Dunaja premývať. Zlaté stužky na cisársky dvor onedlho prišli ukázať. K samotnej cisárovnej sa stužka dostala a že sa rada zlatom parádila, na bolesť brucha zabudla. Hneď Jankovi i ostatným rybárom, keď sa ten jeden huncút priznal, odpustila. Nenosili viac na kráľovský dvor ryby, ale z Dunaja začali zlato vymývať. Tam, kde plte vyviazali, tam úplne novú dedinku založili. Že tam zlato našli, tak ich Zlatnou na Ostrove pomenovali.
Janka si chcela cisárovná na dvore ponechať, ale Janko, že nie. Že ho srdce kamsi inam ťahá. Kúsok nad Zlatnou na Ostrove sa usadil a vraj akúsi Helenku si vzal. Či to kráľovná víl bola, to nie je isté. Ale ľudia tak vravia, že od tých čias si víly inú kráľovnú spomedzi seba zvolili. A tam, kde sa Dunaj k Hornej Zlatnej stáča, tam sa každým rokom, uprostred leta stretnú a jedna druhej celý deň vlasy češú. Akoby chceli kohosi pozdraviť a potešiť.
A možno tak i dodnes robia, ak nezabudli, lebo Janko i s Helenkou dodnes tam žijú, ak len náhodou nepomreli.
Inšpirované ľudovou slovesnosťou zo Žitného ostrova, tiež zvaného Zlatá Záhrada.
informácie: etnológ Iván Nagy, kurátor Žitnoostrovského múzea v Dunajskej Strede a Eva Dénesová kunsthistorička, Komárno
