V našom kultúrnom stánku robíme rôzne umelecké súťaže. Môj Dramaťák nie, lebo ja si neviem predstaviť ako by nám to pomohlo, ale uznávam - súťaž môže byť cestou, ako objaviť talent. Nie jedinou — ale cestou. Preto sme sa roky prihlasujeme ako organizátori okresných, krajských kôl speváckych a recitačných súťaží. Ale nie nadlho. Už toho naozaj mám plné zuby. Hoci si mimoriadne vážim našich členov poroty a najmä úradníčky, ktoré to (zväčša na krajských úradoch) zastrešujú, asi s tým seknem.
Prečo?
Lebo my to robíme, aby sa o našich deťoch — o deťoch zo škôl v okrese Komárno — vedelo. Aby mali šancu ukázať, čo v nich je.
A asi si aj poviete: „Veď čo na tom môže byť zlé? Pozvete deti, porota rozhodne, rozdáte ceny, odfotíte sa, dáte im jabĺčko, keksík, kakao, diplom, knižku… Všetko milé, všetko pekné.“ Stretnete šikovné deti, milé pani učiteľky, dáte si kávu a usmievate sa na svet.
Ale!
Žiaľ, sme na Slovensku. V krajine, kde si už nikto neverí. Kde sa navzájom neznášame, závidíme si aj medzeru medzi nosnými dierkami a kde sme prehrali vojnu s byrokratickým diablom. A ten diabol si tu vytvoril peklo. Doslova.
Chcete organizovať súťaž?
Nuž pred nedávnom ktosi "tam hore" zrejme pokradol peniažky na detskú súťaž. A keďže to bolo na najvyšších miesta, nik si za to nesadol do chládku, ale byrokratická mašinéria (to je ten diabol) pripravila peklíčko, aby sa kradlo komplikovanejšia... alebo možno sofistikovanejšie. Tak pripravte sa:
Na dieťa dostanete 20 až 40 centov.
Ak dieťa vyhrá cenu, možno dostanete na to jedno až 2 €.
Porotca? Medzi 4 až 12,5 €… áno, za celý deň.
Organizátor: nič alebo 12 € ak to preukážete.
Účtovník: 12 € — ak preukáže, že riešil len vás. Buď frajer, toto dokáž to!
Smiešne? Nie. Smutné.
Ale povedali sme si — nevadí. Máme vlastné predstavenia, vlastné CD-čka, vlastných sponzorov. Vydržíme. Peniaze pre deti a v kultúre na Slovensku neboli, nie sú a ani nebudú.
Môj problém je inde. Aby ste tých 40 centov dostali, musíme:
Vypísať formuláre na každé prihlásené dieťa.
Zabezpečiť informovaný súhlas rodiča, a k tomu GDPR protokol, čo ak by náhodou niekto dieťa odfotil, alebo jeho meno napísal na diplom, alebo nedajbože, by sme ho predstavili porote.
Každé dieťa musí podpísať prevzatie keksíka, jabĺčka, a zvlášť diplomu, a knižky… Chápete dieťa: "Samko, tu sa mi podpíš že si papal..."
Spracovať celé to GDPR, potom zmluvy s porotou, papiere deti, papiere rodičov, výkaz o súťaži, odovzdanie cien, kto je predseda a prečo, výsledkovú listinu...a to vy, porota, účtovník.
Vystaviť zmluvy, dekréty, objednávky, faktúry… a pozor, oni to musia od vás objednať, čo sa nedá, lebo nevedia, kto príde a koľko ľudí, tak sa to robí spätne, čo je vlastne už samo o sebe podvod... ale však, veď viete... tí hore...
Každá objednávka sa musí schváliť, podpísať, vrátiť, znova skontrolovať. Jasné, že to dievčatá nestihnú, tak sa tam radšej na faktúru dáva dlhšia doba ...
Keď nestihnete termín, dievčatá sa pýtajú nový... a vy súhlasíte a chápete. Ak ale termín prešvihnete vy.... nechcite vedieť.... áno, pre 30 centov na dieťa.
V pekle majú pre byrokratickí úradníci, ktorí toto vymysleli, špeciálne miesto.
A pritom je to totálne jednoduché: Vieme počet škôl, ktoré sa môžu prihlásiť. Vieme počet žiakov. Vieme, koľko ľudí postupuje. Stačilo by, keby sme si navzájom trošku verili. Na okresné kolo by stačilo vyčleniť primeranú sumu. A tú poslať na účet. Odpoveďou (a kontrolou) by boli postupujúce deti. Hotovo. Ušetril by sa papier, nervy aj účtovník. Ale to by sme si museli trochu veriť.
Ak chceme, aby deti verili v krásu, v radosť, v tvorivosť — a nie v to, že všetko je podvod, papier, pečiatka a trest — tak sa musíme konečne prebudiť.
Inak, raz na tých diplomoch, ktoré budeme deťom podpisovať, nebude meno, ale poznámka: „NEBOLO DOVOLENÉ SNÍVAŤ.“
Raz vám popíšem, čo treba spraviť, ak sa chcete uchádzať o fondy (dotácie) a ešte lepšie, ak ich nedajbože dostanete... V jednom krásnom prípade si pani kontrolórka vypýtala fotku bločku a mikrofón, fotku mikrofónu a potom aj fotku divákov, ktorí sledovali podujatie, kde sa mikrofón používal...
