Obe dostali úlohu v Sne noci svätojánskej. Lauruška bola mojou najmladšou herečkou a Zlatka vekové spektrum Dramaťáku uzatvárala. Jej vek by ste jej ale nikdy netipli. Nebolo to prvýkrát, čo sme sa zo Zlatkou stretli. Prebrázdili sme spolu pekný kus našej vlasti. Zlatka totiž celý svoj život zasvätila zdravotníctvu a spolu s jej doktorkou, ktorej robila sestričku, sme chodili, ja ako vodič a manažér, robiť osvetu v prevencii.
Boli to náročné, ale krásne časy. A zrazu, stála na javisku a ja ako režisér a scenárista som mal plniť jej sen a vášeň. Zlatka miluje poéziu a divadlo.
Kým som ju nevidel hrať, myslel som si, že ide len o rozmar dámy, ktorá sa rozhodla, že si spestrí zaslúžený dôchodok amatérskym divadielkom. Opak však bol pravdou. Hrala cisárovné, kráľovné, babičky, mamy, vedmy a aj dušu slovenskej devy. Vždy s vervou a presnosťou, ktoré jej mohli závidieť o dve generácie mladšie herečky.
Poznal som aj jej manžela. Urastený, ale štíhly chlap s ostrými črtami tváre. Zvykli sme sa pozdraviť, možno prehodiť pár slov, ale nič viac.
So Zlatkou tvorili pár od úplnej mladosti. Prežili spolu život a vzájomne sa dopĺňali. Tak ako každý pár, aj oni si prešli všeličím. Ale ustáli to. Vychovali nesmierne šikovné deti. Starali sa o záhradku a mali skvelo rozdelené práce okolo ich života. Zlatka viac bohém, dokonca píše aj vlastnú poéziu, nemala vzťah k nákupom. Ujal sa toho manžel.
Bolo to po druhej repríze prvého spracovania Čaju o piatej, keď za mnou prišiel do réžie. Sprvu som sa zľakol, že mi prišiel vynadať, že Zlatka trávi priveľa času v divadle. Bolo veľmi náročne nacvičiť to dielo. Rozprávali sme v ňom 5 príbehov z roku 1968, na ktoré spomína babička. A vlastne Zlatka vynikajúco stvárňovala jednu z hlavných úloh.
Drsné črty vysokého muža ale zrazu zjemneli. Chcel mi toho veľa povedať, o svojej mladosti, o hrdosti na svoju manželku a aj o tom, ako sme pochopili tú dobu, keď bol mladý. A najmä o tom ako je dôležité čo robíme. Hlas sa mu ale podchvíľou lámal a oči prezrádzali dojatie. Bol som veľmi hrdý na mojich hercov, že sa takto silno dokázali dotknúť spomienok. Vtisol mi do dlane odznak z tej doby. Veľa pre neho znamenal, zrejme tak veľa ako to, že niekto priblížil tú dobu. A že sa dokáže pozrieť na zlé veci aj cez úsmev.
Nikdy neviem, ako mám v takýchto situáciách reagovať. Veľmi som mu ďakoval a chválil predovšetkým hercov.
Prešlo pár rokov a Zlatka sa nám sťažovala, že ochorel. “No on sa hlavne viac ľutuje…. no chlapi… čo narobíš, ale nejak som ho dostala na záhradu a tam pookreje….” Aj tak bolo. Nešlo to z týždňa na týždeň, ale deti a Zlatkina neoblomná starostlivosť ho ako tak pozviechali.
Opäť prešiel neúprosný čas a s ním rovnaké a väčšie ťažkosti. Na skúškach bolo vidieť, že Zlatka má toho dosť. Muž, inokedy jej opora a partner, zrazu potreboval obrovskú starostlivosť. Ale zvládala to. Predstavenia nevynechala ani jediné a svoju rolu odohrala.
Netrvalo to krátko. Najviac bolelo to, v akom stave je zdravotníctvo. Zlatka nemocnici obetovala svoj život. A teraz si ich pohadzovali ako….
Nechcem o tom… Bolo to zlé a nedobré. Lekári sa ľudsky snažili…. ak by sme žili inde, šance by boli vyššie, ale viete …. Slovensko. Ale treba veriť. Zlatka robila, čo mohla, deti zapájali svoje kontakty. Zlatkin manžel absolvoval niekoľko operácií. V takých chvíľach nechcete myslieť na najhoršie. Zlatka mala len málo únikov, ale Dramaťák a Rebeli pre ňu znamenali aspoň pár chvíľ, keď nemusela myslieť na to, ako jej manžel trpí. Na tieto veci sa pripraviť nedá.
Mali sme ísť hrať dôležité predstavenie do Bratislavy. Vlastne všetky sú teraz dôležité, lebo ak nebudeme hrať, nezarobíme si na kúrenie a bez kúrenia sme skončili úplne.
Keď mi v to ráno volala Janka, už z tónu hlasu som vedel … Zlatkin manžel sa už netrápi. Zlatka pochopiteľne nedokáže odohrať.
“Dobre, vyriešim to… hráme…”
V predstavení Prespanka nahradiť Zlatku nie je ľahké, pretože je to práve jej výstup a postava, ktorá dáva celej téme vážnosť a rozmer generačného problému. Musel som sa zmieriť s tým, že teraz to bude inak.
Pred každým predstavením, pár minút pred prvou oponou, máme vždy niečo ako minútku sústredenia sa, modlitbičku, ak chcete… Ja som sa sústredil na slová Zlatkinho manžela spred pár rokov. “To, čo robíte je dôležité, nie len pre Zlatku, aj pre nás, ľudia musia mať v živote aj trochu radosti…”
Zlatkinu postavu som odohral ja. Až príliš vážnu tému som ukryl do smiechu ľudí. Myšlienka ostala, len interpretácia sa zmenila. Zafungovalo to.
V predstavení Milenka ale Zlatku nahradiť nedokážeme. Jej úlohou je sprostredkovať divákovi posledných pár sekúnd pred koncom. Zhmotniť všetku tú nádhernú romantickú predstavu ktorú máme o zomieraní vďaka pohanským poverám, ale i vďaka kresťanskému učeniu.
Pricestovalo za nami 5 autobusov a odriecť predstavenie by sa rovnalo krachu.
Zlatka to zvládla. Ovácie na konci boli úžasné, zotreli všetky tie útrapy, ktorými si ako divadielko poslednú dobu prechádzame.
Zlatka hrala ako najväčší profesionál. V deň, keď sa rodina lúčila s urnou milovaného manžela, večer Zlatka odohrala umierajúcu Barboru a posledných pár sekúnd jej života.
Lebo tak to chodí v divadle. Sme tu pre ľudí v časoch krásnych, ale aj v časoch ťažkých. Lebo divadlo je život. Náš život.
(Ukážka z pripravovanej knižky Dosky nášho sveta)
