Folklór

Unavenápracovným dňom a následným tréningom, sedela som si včera večer pred telkou,spokojne žujúc svoj šalát. Dávali akurát diskusnú reláciu známeho reportéra.Najprv mal ako hostí Antonia Banderasa s manželkou a po nich nasledoval nedávnona tri roky odsúdený flamenco tanečník. Po rozhovore s ním dávali krátke ukážkyflamenca, tanca aj spevu a ako som sa tak na to pozerala, napadla ma zaujímavávec. Španielsko aj Portugalsko sú krajiny južné, plné slnka a zábavy. Málokdeje fiesta taká, ako práve tu. Ale ich národné tance a spevy sú...no povedzmeznačne smutné, priam až plačlivé. Speváci flamenca sa cenia podla toho, koľkožialu dokážu vniesť do hlasu a nakoľko sa im dokáže hlas nešťastne chvieť.Portugalské fado je na tom podobne. Sú to smutné, ťahavé piesne spievané,podobne ako v španielsku, mužmi. Keď som sa pýtala prečo to je tak, dostalo sami odpovede, :”No ale veď musíme niekde aj žialiť, keď sa normálne furtzabávame.” Na porovnanie, náš folklór, napriek všetkým utrpeniam porobenéhoľudu je značne veselý. Nie výhradne, ale stačí si zájsť na Lúčnicu a hneď savám rozohrajú žilky v tele a chce sa vám tancovať. Keď pôjdete na kultúru tohtotypu tu na juhu, nezabudnite si papierové vreckovky a silné rameno o ktoré samôžete oprieť a žalostne zavzlykať.