Čítala som nedávno úryvok od amerického spisovateľa Billa Brysona s názvom Deň na pobreží, v ktorom humorným spôsobom popisuje strasti rodinného výletu k moru (v jeho prípade k Atlantickému oceánu). Podľa Billa má pobyt na pláži hneď niekoľko nevýhod. Po prvé sa človek musí na verejnosti vyzliecť, čo on osobne považuje za dosť stresujúce. A podobne vraj jeho vyzliekanie isto vníma aj jeho okolie. Po druhé sa človeku dostane piesok do vlasov, do topánok, do sendvičov a následne do úst. Zasiahne ho úpal zo slnka aj z vetra a keď ho konečne unaví ležanie, môže strčiť končatiny do vody, ktorá je taká studená, až to bolí.
Na konci dňa sa vyberie preč presne v tom istom momente ako 37 000 iných nadšencov vody a uviazne v dopravnej zápche, počas ktorej môže komentovať šoférske schopnosti svojej manželky, zatiaľ čo deti si vzadu pichajú do očí a iných otvorov rôznymi ostrými predmetmi, ktoré našli na pláži. Vcelku som s Billom musela súhlasiť a pridať zopár vlastných pozorovaní, napríklad to, že len čo si starostlivo rozložíte deky, zaťažíte ich kameňmi, poukladáte na ne tých 50 nevyhnutností, bez ktorých sa rodinný pobyt pri vode nezaobíde, ktosi ležiaci meter a pol od vás si práve zapáli presne v momente, keď sa vietor rozhodne fúkať vašim smerom. A k tej cigaretke si pustí poľský rap.
Tak čo nás to vlastne núti vystavovať sa rok čo rok takémuto bláznovstvu? Čo na tých nekonečných, únavných, stresujúcich a drahých cestách k moru vlastne vidíme? Čo z toho máme? Vlastne sa pýtam sama seba, lebo väčšina tam isto chodí z dôvodov čisto prozaických. Slnko a voda.
Za posledných desať rokov som bola v Chorvátsku osem krát. Vynechala som len rok, keď som v auguste rodila, a zrejme aj ten nasledujúci, keď som mala dve deti vo veku jeden a dva roky, čo bola situácia kriticky nevhodná na akúkoľvek aktivitu mimo domu, už vôbec nehovoriac o 800kilometrovej ceste na juh.
Za tých osem rokov som toho veľa nenaplávala ani nenaslnila, zato mám na zozname celé priehrštie zábavných aktivít, ktorým som sa venovala, kým sa ostatní čvachtali, špliechali, ponárali, či sa len tak naverímboha vyvaľovali na rozpálenom štrku. Spomínam si napríklad na jeden rok, keď ma fascinovali chorvátske ostrovčeky a podľahla som obrovskému nutkaniu si ich fotiť z výšky. Čím vyššie, tým lepšie.
Nasledujúci rok bol takzvaný gýčový, keď som fotila západy slnka zo všetkých možných i nemožných uhlov pohľadu a siluety osôb na pozadí vyhasínajúcej oblohy.
Ďalší rok by sa dal nazvať skôr lingvistickým. Zbierala som vtedy zaujímavé chorvátske výrazy, ako napríklad morski pas, doslova morský pes, čo je vlastne žralok, obilazak, čiže obchádzka, ale na môj zoznam sa dostal aj taký skvost ako slastičarnica, teda cukráreň. Naozaj nezávidím chorvátskym dietológom. Ako sa vôbec opovážia miestnym vysvetliť, že sladkostiam sa treba vyhýbať?
Bola aj jedna sezóna, keď ma fascinovali figy a celú svoju energiu som venovala zháňaniu ozaj dobrej figovej marmelády. Najlepšiu som nakoniec našla u miestneho pestovateľa na ostrove Cres. Doteraz mi je za ňou smutno a dokonca som tento rok zvažovala 200kilometrvý obilazak cez strov Cres, aby som si ju opäť mohla dopriať.
Tento rok sme zavítali na Istriu poprášenú starobylými mestečkami s úzkymi kľukatými uličkami zdobenými okienkami s okenicami všakovakých farieb. A práve v týchto malebných uličkách som objavila svoju tohtoročnú posadnutosť. Sušiacu sa bielizeň. Nezdá sa mi nič romantické na bielizni visiacej na balkónoch našich panelákov, ale toto oblečenie povešané na dômyselných šnúrach upevnených medzi oknami mi pripadalo úplne čarovné.
Upútala ma tiež technická stránka veci. Šnúry boli niekedy upevnené medzi dvomi oknami toho istého domu, zrejme aj bytu. Ak chcel človek bielizeň zvesiť, len šnúru pritiahol k sebe a hotovo. Častokrát však boli šnúry upevnené vedľa okien protiľahlých domov, čo si podľa všetkého vyžaduje dohodu dvoch rôznych domácností o spoločnom využívaní šnúr. Zdalo sa mi to ako výborná zábezpeka udržovania dobrých vzťahov so susedmi. No chceli by ste vešať bielizeň na tie isté šnúry so susedmi, s ktorými sa neznášate?
Vráťme sa však späť k otázke, čo vlastne núti ľudí trepať sa uprostred sezóny stovky kilometrov k moru. V mojom prípade rozhodne nejde o kúpanie, i keď podaktorí členovia mojej rodiny dobrým vyčvachtaním sa v slanej vode rozhodne nepohrdnú. Pre mňa ide skôr o akýsi únik z každodennej reality. Úplná zmena prostredia, činnosti a myšlienok. Rozmýšľať o technike a estetike visiacej bielizne je vlastne veľmi osviežujúce, zistila som. Ak sa tým, pravdaže, nemusíte zaoberať každý deň v roku.
A Chorvátsko sa mi zdá ako krajina, kde človek poľahky skombinuje viacero vecí. Pre každého člena rodiny niečo. Aj to kúpanie, aj ostrovčeky, aj gýčové západy slnka, aj úzke uličky, aj významné pamiatky, aj wifi na izbe (najdôležitejšie pre naše deti), aj čosi, čo ešte netuším. A verím, že v budúcich rokoch objavím. Trebárs aj toto:
Aj keď, tento rok (a mnohí to už tvrdia dlhšie) mi tá krajina po prvýkrát pripadala akási skutočne preplnená, hlučná a predražená. Takže ktovie ...
P.S. Práve mi prišiel e-mail zo známeho kníhkupectva s ponukou nových knižných titulov. Takmer samé typické detektívky, ale kdesi medzi nimi nenápadne vykúkajúca biela knižka s názvom Ticho v období hluku. Tak to ma naozaj zaujalo. Ticho. Ohlušujúce a nekonečné. Absolútny oddych od civilizácie. To by mohlo byť vskutku fascinujúce!
Takže, budúci rok, dovidenia na severnom póle, priatelia.
