Prečo by to robil, pýtate sa? To, že je nejaké miesto turisticky neatraktívne vôbec nemusí znamenať, že je neatraktívne celkovo. Je len neznáme alebo turistami neobjavené. Zato turisticky atraktívne miesta môžu a nemusia byť obzvlášť atraktívne, len sú známe. Píše sa o nich v médiách, všetci sa na nich fotia a vzápätí tie fotografie zverejňujú na sociálnych sieťach, developeri tam stavajú hotely, reštaurácie a všakovaké atrakcie.
Ak by sme vzali do úvahy nedávnu (a možno aj dávnejšiu) minulosť, dalo by sa povedať, že pre priemerného Slováka sú najatraktívnejšími turistickými lokalitami Chorvátsko a Vysoké Tatry. Lenže s Chorvátskom je to túto dovolenkovú sezónu dosť neisté, a tak nám zostali iba tie Tatry (a možno pár iných turisticky atraktívnych miest). Preto si asi viete predstaviť, ako to tam teraz vyzerá. Štrbské pleso je samo osebe veľmi atraktívne. O tom niet najmenších pochýb. Ale tie húfy turistov, čo sa tam práve ponevierajú, snažia sa zaparkovať a tvoria dlhé rady, aby sa odfotili na tom správnom turisticky atraktívnom mieste, mu bohužiaľ z tej atraktívnosti dosť uberajú. Alebo taká Juráňova tiesňava. Už sama osebe je dosť tesná a nie aby sme sa tam ešte tiesnili s tisíckami iných návštevníkov. A čo taký Oravský hrad? Nádherný. Ale tie úzke schodiská! Tam sa naozaj nepotrebujem zrážať s inými turistami.
A tak som sa toto leto rozhodla dať sa na antiturizmus. Neznamená to, že necestujem. To veru nie! To by ma porazilo. Ale cestujem len tak, lokálne. Na drobné atraktívne miesta, ktoré už poznám alebo objavujem nové. Tie tu sú odjakživa, ale napriek tomu, že vedľa nich žijem, som ich doteraz (ja tĺk) nenavštívila. Napríklad také Kresané skaly. Nachádzajú sa medzi obcami Dechtice a Chtelnica, teda zhruba 20 kilometrov od môjho bydliska, napriek tomu som ich objavila len pred asi dvomi mesiacmi. Pravda je, že nie sú nijako propagované a aj na mapách ich ťažko nájdete. Aj nám sa podarilo k nim dostať až na druhý pokus. Cesta k nim vyzerá ako kdesi na Orave, holé stráne s pasúcimi sa ovcami, rastú tam nízke kríky pripomínajúce kosodrevinu kdesi pod Kráľovou hoľou a samotné skaly sú aspoň tak pekné ako na Tomášovskom výhľade, i keď, pravdaže, menšie.
Alebo samotná Chtelnická priehrada. Je to tiché malebné zákutie, kde sa dá opekať, bicyklovať, snažiť udržať na paddleboarde, rybárčiť, stanovať alebo len tak rozjímať. My sme tam krátko po uvoľnení najprísnejších reštrikcií súvisiacich s Koronavírusom zorganizovali dve narodeninové oslavy, keďže oslavovať v interiéroch s inými rodinami sa vtedy ešte neodporúčalo. Odvtedy je to jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete.
A poznáte kostol na kopci v obci Lančár? To je naša rodinná klasika už niekoľko rokov. Kostol vidieť už z hlavnej cesty a jeho tvary sú vskutku fotogenické aj keď prídete bližšie. Ale skutočný poklad sa skrýva za kostolom. Ani nie 500 metrov za ním, po nenápadnej lesnej cestičke, sa odrazu dostanete do čisto borovicového lesa, kráčajúc po mäkkom chodníku vystlanom popadaným ihličím a machom. Keď je aspoň trocha teplo, vonia to tam ako v Chorvátsku, a tak sa tam z času na čas chodíme nadýchať, keď nám príde ľúto za chorvátskym vzduchom.
Ďalšou rodinnou klasikou je obec Doľany. Majú tam nádherné vinice, arborétum a stovky lesných cestičiek, ktoré už poznáme takmer naspamäť. Tá hlavná je vyasfaltovaná, takže sa tam môžu poprechádzať aj ľudia na vozíku alebo s detskými kočiarmi. A na hlavnej ceste nájdete aj šarmantnú motorkársku krčmu. My ju tak voláme, ale je to normálna reštaurácia s dobrým jedlom, kde sa v sezóne často zastavujú muži a ženy na parádnych motorkách. A interiér (trochu aj exteriér) je ozdobený všakovakými historickými motorkárskymi predmetmi.
Jedným z pokladov, ktoré sme objavili len nedávno je Kunovská priehrada neďaleko Senice. Majú tam aj pieskovú pláž (takže opäť taká malá náhrada pobytu pri mori), ale mne sa oveľa viac páčila pláž vŕbová. Majestátne vŕby lemujú pobrežie jazera, vytvárajúc akési zelené záclony, pohojdávajúce sa v teplom vánku, chrániace pred slnkom. Tam by sa tak dobre spalo! Nabudúce si tam dám poobedňajšieho šlofíka.
Okrem objavovania takýchto zaujímavých antituristických lokalít mám toto leto ešte jeden skvelý plán. Rozhodla som sa navštíviť okolité miesta s humornými názvami. Minule som napríklad stála v Trnave na stanici a počúvala oznam o odchode vlaku. Vlak z Trnavy do Kútov prechádza cez rôzne zvukomalebné dedinky, medzi nimi napríklad aj Šajdíkové Humence. Tak tam určite pôjdem! Ale páčia sa mi aj názvy niektorých vŕškov na Záhorí, napríklad Chrapač, Uchánok či Žalostná, tá má dokonca cez 600 metrov. Takže kým sa turisti budú predierať davmi na Chopok, ja (antituristka) sa v kľude vypravím na Čupy.
Ale nehovorím vám to tu preto, aby ste sa teraz všetci vykašľali na Tatry a iné turisticky atraktívne miesta a húfne začali navštevovať moje lokálne atrakcie. To v žiadnom prípade! Hlavne nie húfne. Podstatou antiturizmu je totiž nehúfnosť.
Hovorím vám to preto, aby ste (ešte predtým než naskáčete do áut smer Tatry) pouvažovali, či náhodou vo vašom okolí nemáte nejaké turisticky neatraktívne miesta, ktoré by sa vyplatilo navštíviť. Možno také, ktoré už poznáte, ale dávno ste tam neboli, alebo nejaké úplne nové, prekvapivé, úžasné. A keď také objavíte (alebo si na ne spomeniete), mohli by ste sa s nimi v komentároch podeliť. Vlastne by sme to mohli urobiť ako akýsi výmenný program. Vy (v malých hlúčikoch!!!) navštívite moje turisticky neatraktívne miesta a ja, ak ma zaujmú, navštívim tie vaše. No nebude to sranda? Istotne väčšia než sa tiesniť v Juráňovej tiesňave či predierať cez upchaté Jánošíkove diery.
Takže priatelia, antiturizmu zdar!
