Chápete, pre Bardejovčana, Michalovčana alebo aj Liptáka môže byť Bratislava prijateľnou dovolenkovou destináciou. A to už nehovorím o Mníchovčanovi či Milánčanovi. Ale my sme z Trnavy!!!
Napriek tomu bola dovolenka v Bratislave veľmi fajn. Odporúčam. Pri troche bláznovstva, pravdaže.
Možno si niekto z vás pomyslí, že už neviem, čo od dobroty, a tak vymýšľam takéto pochabosti, ale sľubujem, že to má aj racionálne pozadie. Už niekoľko rokov s manželom obľubujeme dovolenky typu „staň sa na pár dní domácim“. Vyberieme si nejakú destináciu, prenajmeme si tam byt a pár dní sa tvárime ako miestni. Teda, najskôr ich dôkladne pozorujeme a potom napodobňujeme. S väčším či menším úspechom. Väčšinou menším. Ale je to veľká zábava a môže to byť aj poučné.
Napríklad, vedeli ste, že v Taliansku sa v žiadnom prípade nepije kapučíno poobede? Nevedeli. Ale my už vieme. Keď sme sa raz snažili tváriť ako domáci v Alghere na Sardínii a objednali si so správnym prízvukom „un cappuccino e un cornetto“ o tretej popoludní, dostali sme najskôr divné pohľady, potom patričné poučenie a nakoniec, keď môj manžel naďalej protestoval proti nelogickosti tohto pravidla, aj jedno zaucho.
Alebo, vedeli ste, že keď sa v katalánskej Girone budete úspešne tváriť ako praví miestni, môžete sa pripliesť do vcelku vyhroteného protestu za osamostatnenie Katalánska? Nevedeli? Nevadí. Bolo to naozaj napínavé, ale moc to tým Kataláncom nepomohlo. Zato my sme mali vskutku autentický zážitok.
Prípadne, vedeli ste, že aj v centre Budapešti v júli odstavujú na týždeň teplú vodu? To ste možno tušili, ale určite by vám ani nenapadlo, že síce na stenu výťahu vyvesia oznam o odstavení vody, ale potom ju neodstavia? A že vám sprostredkovateľ ubytovania nakoniec vráti peniaze za pobyt, pretože nebola teplá voda, hoci bola? A že tie peniaze nechcú aj keď im svätosväte prisaháte, že teplá voda bola?
Inými slovami, neznášame pobyty v hoteloch, kde sa človek cíti ako turista. Čo je tá najhoršia vec, aká sa turistovi môže stať. Aspoň podľa môjho názoru. Preto sa aj vyhýbame známym turistickým atrakciám, kde zväčša človek veľa neuvidí. Okrem množstva iných turistov, pravdaže. Alebo vášho suseda. Nevidíte ho ako je rok dlhý, hoci býva dvesto metrov od vás, ale potom ho stretnete vo Florencii na námestí. Akože, radi sme ho videli, o to pokoj, ale vo Florencii by som asi radšej stretla nejakých tých Florenťanov.
Hoci, mnohí ľudia chodia trebárs do Egypta, ale nie som si istá či tam chcú vidieť Egypťanov. Najmä tých, čo sa im každých desať minút snažia niečo predať na pláži. Asi by tam radšej stretli toho suseda či dokonca tú otravnú kolegyňu z finančného.
No, ale vráťme sa späť do Bratislavy. Užiť si tam dovolenku s tým, že sa budeme tváriť ako domáci, asi nemá veľký význam, keďže domáci vlastne sme. Akože Slovanisti by na to mali svoj vlastný názor, keby ich chceli Trnaváci presviedčať, že sú vlastne domáci, ale chápete, čo tým chcem povedať. Priemerný Trnavák je v Blave každú chvíľu, najmä keď potrebuje skočiť do Zary. Alebo Jeme. Prípadne Starbucksu. Lebo v Trnave také nemá.
Preto mi koncom augusta napadlo, že by sme to mohli poňať opačne a pokúsiť sa v Bratislave tváriť ako turisti. Teda, že by sme nešli do Rače, kde chodievame v rámci Bratislavy najčastejšie, keďže tam je na internáte ubytovaný náš starší syn a nešli by sme ani do Petržalky, kde sem-tam chodíme na rodičovské združenie do jeho školy, a nešli by sme ani do Zary, ale išli by sme do centra mesta, kde by sme si prenajali nejaký predražený apartmán a navštívili hrad, UFO a Čumila a ktovie, čo ešte, presne ako praví turisti.
A tak sme aj urobili. Apartmán bol na Poštovej, mal okolo sto metrov štvorcových, obrovský balkón a výhľady na hrad, dva kostoly, Manderlák či mrakodrapy v pozadí, bol fakt štýlovo zariadený a napriek tomu o nič drahší než apartmány v Girone, Alghere, Trieste či Budapešti. Teda, pardon, drahší než ten v Budapešti rozhodne bol, keďže ten bol zadarmo.
K rozhodnutiu dovolenkovať v Bratislave však prispeli aj naše deti. Sú to puberťáci. Ísť s nimi niekam na dovolenku a zároveň si to užiť sa stáva z roka na rok ťažším. Turistika na horách či výlety na bicykli neprichádzajú do úvahy, malebné mestečká so starobylými budovami (moje najobľúbenejšie) sú strašná nuda, pobyty pri mori by aj mohli byť, ale len v all inclusive rezortoch, ktoré ja neznášam, a tak jediné, na čom sa vieme ako tak zhodnúť sú európske veľkomestá plné ruchu a moderného života ale aj starobylých pamiatok. Tam si vie každý z nás nájsť to svoje a nejako to pri troche kompromisov skĺbiť. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme minulé leto dovolenkovali v Budapešti.
Nápad s Bratislavou sa však zrodil tak trochu náhodne. Vybrali sme sa do mesta jeden piatkový večer pomôcť staršiemu synovi s odvozom vecí z internátu a pri tej príležitosti sa rozhodli trochu sa pošpacírovať po centre. Najedli sme sa v našej obľúbenej indickej reštaurácii na konci Obchodnej, kde otec so synmi súťažia, kto zvládne pikantnejšie jedlo, skočili do Mačkafé na limonádu a pohladkať pár chlpáčov, prešli sme sa uličkami historického centra, ktoré sa počas letných večerov premenia na jednu súvislú reštauráciu, v ktorej to nákazlivo žije, prešli sa cez most na petržalskú stranu a odtiaľ pozorovali trblietavé svetlá mesta a ich odrazy v hladine Dunaja a celkovo si užívali fakt, že nikto nefrflal, čo je naozaj veľká vzácnosť. A presne vtedy náš mladší syn povedal tú osudnú vetu, ktorá za všetko môže. „Rád by som išiel hore na UFO.“
Mávla som rukou a s opovrhnutím oznámila, že to nestojí za to, že tam chodia iba turisti, vysloviac to slovo akoby išlo o nadávku. Ale od tej doby mi tá veta vŕtala hlavou a nedala pokoja, najmä preto, že sa spájala s veľmi zriedkavým momentom pokoja, keď v rodine s dvomi tínedžermi sú všetci viac-menej spokojní. Také niečo si človek rád zopakuje.
Preto, milí rodičia, buďte opatrní v plnení túžob vašich detí. Môže to totiž skončiť všelijako, napríklad aj bláznivým nápadom dovolenkovať v Bratislave.
