Hoci nie je ani pekná a už vôbec nie sladká, nakoniec sa tá burgyňa, aspoň v mojom prípade, ukázala byť veľmi zdravou zeleninou. Ako som prechádzala cez jednotlivé štádiá procesu, bola som nútená odpovedať si na rôzne, často veľmi hlboké, otázky o tom, čo musím alebo som ochotná spraviť pre úspech a celkovo si definovať, čo to ten úspech vlastne je. Tým ma táto skúsenosť veľa naučila nielen o podnikaní, ale aj živote ako takom.
Nie je vraj nič lepšie pre spokojný život ako premeniť svoje hobby na svoju prácu. Alebo, v dnešnej dobe, na svoj online biznis. Naozaj nechápem, prečo som uverila tejto rozprávke.
Za všetko môže Instagram, pravdaže. A ľudská závisť. Teda, moja závisť. Instagram sa totiž hemží maliarmi (a najmä maliarkami) s tisíckami sledovateľov, ktorí (zdanlivo) predávajú jeden obraz za druhým, len taký fukot. Stačí im k tomu natočiť krátke videjko, ako obraz maľujú alebo sa s ním špacírujú po pláži, po lese či nejakom inom úplne nezvyčajnom enviromente, pripojiť link na svoj e-shop a s kávičkou alebo prosečkom v ruke čakať na prílev objednávok. Malina. Také dokážem aj ja! Veď som už jeden vcelku úspešný umelecký biznis vlastnila, dokonca v zámorí (viac sa dočítate tu).
A keďže bola práve neskorá jar, čerstvá energia a peľ poletovali vzduchom vo vražedných koncentráciách, hneď som sa do toho aj pustila. Dokonca sa mi podarilo na túto šialenosť nahovoriť aj môjho manžela, ktorý Instagram nemá a ani na Facebook už nepáchol najmenej šesť rokov. Tomu hovorím presviedčacie schopnosti. Zašlo to až tak ďaleko, že požiadal v práci o mierne skrátený úväzok s odôvodnením, že pomáha manželke s rozbehom biznisu, čím si vyslúžil obdiv kolegýň a závisť kolegov.
Prvým krokom bolo vytvoriť web stránku s e-shopom. V tých časoch som sa naivne domnievala, že to je vlastne jediný dôležitý krok, ostatné už príde akosi samo. Na vytvorenie stránky som si štedro vyčlenila dva dni, ten druhý mal byť na vychytanie múch. Veď web stránky sa už dnes liahnu samé od seba, no nie? Dôležité bolo len to, aby stránka vyzerala fakt dobre. Ide predsa o umenie.
Stránky dnes už nie je nutné programovať, stačí si predplatiť nejakého "poskytovateľa", vybrať z tisícok šablón, nahádzať tam fotky svojich produktov (v mojom prípade obrazov) a nejaký ten text. Hotovo. Trochu ma zarazilo, že tie plánované dva dni som minula len na prieskum vhodných poskytovateľov, ale nejak výrazne ma to neodradilo.
Nálada začala hustnúť až po zhruba dvoch týždňoch, keď sa nám stále nedarilo stránku spojazdniť. Rozumejte, môj manžel je v práci považovaný za experta v používaní zložitých programov ako AutoCAD alebo Power BI, a tak ma frustrovalo, že si nevieme dať rady s jednou poondenou web stránkou. Ale to som mu pravdaže nahlas nepovedala, aj keď to isto bolo zjavné z môjho ksichtu. V istom bode sme už boli tak zúfalí, že sme sa museli znížiť k tomu najhoršiemu. Zobudili sme nášho šestnásťročného.
Ospalým okom mrkol na problém, pokrútil hlavou nad neschopnosťou starej generácie, párkrát klikol do kláves a stránka odrazu fungovala. Potom si zalial cereálie trištvrte litrom mlieka, zvyšok nechal, ako vždy, otvorený na kuchynskej linke a vrátil sa do postele. (Tá miska so zaschnutými zvyškami cereálií tam niekde za posteľou ešte asi bude, ale zisťovať to naozaj nechcem.)
Tým sa dostávame k prvému veľkému odporúčaniu pre tých, ktorí majú ambíciu rozbehnúť online biznis a tou je, že je absolútne nevyhnutné mať po ruke šestnásťročného. A tiež je dôležité nepracovať na vašej stránke pred šestnástou, lebo dovtedy šestnásťroční spia. Najmä ak práve začali letné prázdniny. Ale zase ani nie po dvadsiatej, lebo vtedy už šestnásťroční hrajú počítačové hry, ktoré sa nedajú len tak prerušiť.
Ak šestnásťročného po ruke nemáte, neostáva vám nič iné než si najať nejakú miestnu firmičku zaoberajúcu sa online marketingom, ktorá tých šestnásťročných zamestnáva. Nesrandujem. Viem. Môj šesťnásťročný pre dve také firmy pracuje (popri škole). Nezaoberajú sa síce online marketingom, ale niečím iným kybernetickým, čomu úplne nerozumiem.
Po dvoch týždňoch piplavej práce teda stránka ako tak vyzerala a v podstate aj fungovala, zostávalo nám už vyplniť len jednu sekciu s tajuplným názvom SEO. Nechali sme si to na jedno obzvlášť horúce popoludnie s tým, že si najskôr vygooglime, čo to SEO vlastne je. Čím viac sme si o tom čítali, tým viac sme sa potili. Ide totiž o komplikovanú záležitosť, ktorá by sa pokojne mohla študovať na vysokej škole ako samostatný odbor. A presne ako Aristoteles povedal, čím viac sa o tomto odbore dozvedáte, tým viac viete, že nič neviete.
SEO by sa najjednoduchšie dalo preložiť ako optimalizácia vyhľadávania a ide v podstate o kľúčové slová, podľa ktorých zákazníci vašu stránku dokážu nájsť. Ale to je iba úplný základ. Existuje milión metód, vďaka ktorým dokážete zvýšiť šance, že vyhľadávač, trebárs Google, zobrazí potencionálnym zákazníkom práve vašu stránku, keď naťukajú do počítača kľúčové slová ako napríklad “neutralizátor potu” alebo “schladzovač” alebo “prostriedok proti poteniu” alebo “odsmradzovač” alebo čokoľvek iné ich napadne, keď sa práve potia (čiže nepremýšľajú úplne racionálne) a chcú tento svoj problém vyriešiť online nákupom.
Ak som to správne pochopila, za čo neručím, kľúčové slová k výrobkom na vašom e-shope (a fotkám k výrobkom) nemôžu byť len čisto popisné (napríklad voňavka v modrej fľaštičke), ale by mali obsahovať problém, ktorý sa zákazníci pokúšajú vyriešiť kúpou daného výrobku (odstraňovač smradu). Ja viem, že si teraz hovoríte, že by ste v živote nevyhľadávali odstraňovač smradu, možno skôr pohlcovať pachov alebo jednoducho antiperspirant, ale už asi chápete, že presne toto je najväčším kameňom úrazu.
To, aké kľúčové slová zákazníci najčastejšie používajú pri vyhľadávaní určitých výrobkov sa dá zistiť na všakovakých web stránkach, ale aj z tohto by sa dala napísať minimálne stostranová diplomovka, čo sa mi naozaj nechce. Musela by som si to dať napísať niekomu inému a to je vraj dosť neetické. Dodám teda už len jednu fintu, ktorú odporúčajú odborníci na SEO a tou je písanie blogov. Vaša web stránka by mala obsahovať pravidelné články, v ktorých sa kreatívne a užitočne píše o riešení konkrétneho problému. V článku sa potom vyššie uvedené kľúčové slová môžu v rôznych formách použiť aj dvadsaťkrát. Príkladom by bol článok o tom, prečo sa ľudia potia, prečo niektorí viac než iní (a že najviac sa potia tí, ktorí si práve zakladajú e-shop) a spomenuli by sa v ňom rôzne výrobky (vrátane tých vašich), ktoré problém potenia vyriešia. Dôležité však je, aby tie články neboli len bezbrehou propagáciou vašich produktov, ale aby ich zákazníci považovali za celkovo užitočné a dôveryhodné. Aby vás, takpovediac, považovali za experta v oblasti potenia a boja proti nemu.
Lenže, ja nepredávam antiperspiranty, ale obrazy. A aký problém vlastne riešia obrazy? Keď som sa nad tým naozaj hlboko zamyslela, vyšlo mi, že obrazy riešia problém nahých stien. Preto som okamžite založila hnutie Stop nahým stenám so skratkou SNS, čo nebola (a možno aj bola) úplne šťastná náhoda, keďže bolo práve krátko pred parlamentnými voľbami. Existovala teda väčšia šanca, že ľudia si budú googliť výraz SNS. Ale či to sú práve ľudia, ktorí by si kúpili moje obrazy, bolo dosť otázne. Slogan “Stop nahým stenám, ale nie ženám”, ktorý som v návale naivnej kreativity nakoniec vymyslela, je vcelku zábavný, ale záujemcovia o obrazy by také niečo nikdy nevyhľadávali. Podobne ako by málokto vyhľadával odsmradzovač, ak má problém s potením, hoc je to aj výraz zábavný.
Po serióznejšom výskume som zistila, že ľudia v týchto situáciách väčšinou vyhľadávajú cez výrazy ako napríklad “nástenné dekorácie”, “ako dekorovať obývaciu izbu” alebo “moderný obraz na stenu”. A to sú kľúčové slová príliš všeobecné na to, aby sa moja stránka zobrazila na lepšom než osemstopäťdesiatom mieste v akomkoľvek vyhľadávači. Treba si uvedomiť, že SEO nefunguje ako reklama (teda čím pútavejšie, tým lepšie), ale je postavené na tom, ako dobre viete odhadnúť, čo a ako ľudia na Internete hľadajú. A celkovo je to záležitosť dlhodobá, keďže viditeľné výsledky sa často dostavia až po mesiacoch či rokoch usilovného snaženia, sú však stabilnejšie než reklama.
Horúci mesiac august som teda okrem potenia strávila študovaním problematiky SEO, aby som nakoniec zistila, že pre umelcov vlastne tento nástroj nie je až taký užitočný. Ak sa zrovna nevoláte Van Gogh alebo Picasso, nikto vaše obrazy nebude vyhľadávať podľa vášho konkrétneho mena a výrazy ako “moderný obraz na stenu” alebo aj konkrétnejšie “farebný retro obraz pokojnej ženy” (ktorý najlepšie popisuje moju poslednú kolekciu obrazov) sú stále príliš všeobecné, aby sa k vám potenciálni kupci dostali. Pravdaže, nejaké kľúčové slová som k mojim obrázkom a popiskom k obrázkom dať musela, ale najzávažnejším výsledkom môjho mesačného štúdia bolo, že absolútne nevyhnutná bude propagácia cez sociálne siete. A to je problematika ešte desaťkrát zložitejšia než SEO, pretože okrem “viem, že nič neviem” zistíte aj to “že čo platí dnes, neplatí zajtra”, takže vlastne strieľate v úplnej tme s flintou, ktorú dobre neovládate.
Uvedomíte si tiež, že ak ste zabili celý mesiac štúdiom SEO, pochopiť a zvládnuť sociálne siete vám bude trvať storočia a začnete sa pýtať sami seba “a kedy mi vlastne zostane čas maľovať?”. Okrem toho sa vynorí mnoho iných otázok, ako napríklad “som ochotná ľahnúť si v plavkách na zem a nechať moje deti, aby ma obliali kýblami farby?” lebo práve takéto príspevky na sociálnych sieťach sa zdajú byť najúspešnejšie (aspoň čo sa týka umeleckej branže). Alebo “je vkusné video, v ktorom padám spomalene do vane plnej vody v rámci propagácie obrazu ženy vo vani?”.
Ale o tom a všeličom inom, napríklad, či sa dá takýto biznis rozbiehať a prevádzkovať aj popri vašej “normálnej” práci, už napíšem v druhej časti príbehu. Teraz si musím ísť pohľadať nejaký dobrý kurz ovládania emócií, lebo, ako som v konečnom dôsledku zistila, pre úspešné rozbehnutie malého podniku nie je až také dôležité rozumieť tvorbe webstránok, SEO, sociálnym sieťam či online marketingu. Respektíve, je to dôležité, ale to všetko sa dá naučiť. Úplne kľúčovou zručnosťou je dokázať pracovať s vlastnými emóciami.
Pripútajte sa, lebo v druhej časti vás posadím do emocionálnej húsenkovej dráhy, ktorá môže a nemusí byť zábavná. Záleží od povahy...
