Tak takýto postoj som ja mávala k našej milej jadrovej elektrárni. Bola to opacha. Nebezpečná obluda ničiaca celkový pohľad na krajinu. Jednoducho strašidlo. Až jedného dňa nastala zmena. Pretože ... pozor, prichádza pravdivé klišé ... to, že sme si k niekomu (niečomu) vybudovali vzťah, často zistíme, až keď to začneme strácať. Alebo úplne stratíme.
Na jeseň tohto roku začali totiž našu milú opachu mrzačiť. Začali jej požierať jednu nohu. Alebo ruku. Alebo chápadlo, či čo to je. Zostarla (hoci má len 40) a doslúžila. Aspoň teda jej značná časť. Pomalými, postupnými úkonmi jej odtŕhajú kusy mäsa a ona drží a neprotestuje. A takto to vraj pôjde ďalej, dokým nepožerú celú polovicu jej viditeľného tela.
A tak mi jej odrazu prišlo akosi ľúto. Prestala som ju vnímať ako obludu. Zrazu z nej bola staršia dáma rozdávajúca teplo do našich domovov. Energiu do našich piecok. Voňavé jedlo na stôl. Jej paru chrliace chápadlá sa premenili na elegantné končatiny zakončené povievajúcimi priesvitnými vlasmi, ktorých nežné tiene sa za slnečného počasia krásne mihotajú.
Vytiahla som fotky spred pár rokov, keď som sa pokúšala ju trocha zromantizovať a zistila, že som si k nej vlastne vybudovala vzťah. Nemožno ho nazvať vrúcnym, ale vzťah to isto je.
Lebo vzťah k niekomu (niečomu) si nevybudujeme pretože ten niekto (niečo) je krásny, užitočný, bezpečný, čistý či prírodný. Skôr vznikne preto, že s tým niekým (niečím) zdieľame spoločný priestor a čas. Že sa často vidíme, počujeme, ovplyvňujeme. Že si na seba jednoducho zvykneme.
Čo teda robiť keď sa vám zacnie za jadrovou elektrárňou? Alebo hocikým (hocičím) iným? Najlepšie je vytiahnuť staré fotky a do sýtosti sa na ne vynadívať. Pripomínať si. Spomínať. Tešiť sa. Možno si aj posmútiť.
Ale, skôr sa tešiť...
