Išli sme tam, pravdaže, plniť si svoju psiu občiansku povinnosť. Každý pravý Slovák musí predsa ovoňať ten strom, čo vraj stojí na Kráľovej holi. Plnenie psích občianskych povinností môže však mať za následok, že sa človek začne cítiť ako zbitý pes. A že stratí pár ilúzií, napríklad tú o tom strome.
Ja a môj muž sme mestské typy. So sedavým zamestnaním a všade sa vyvážajúce autom. Na našej trojhodinovej túre s prevýšením viac ako tisíc metrov sme teda žiadny závodný výkon neočakávali. Nevadí, povedala som si. Ruksak je plný sendvičov, keksíkov a iných povzbudzovačov. Keď sa tam konečne vyštveráme, sadneme si pod ten strom zelený a budeme mať plno času si oddýchnuť. No nie?
Hneď v prvej tretine kopca naše beztak mizivé tempo ešte spomaľujú kríky obťažkané malinami, ktoré lemujú turistický chodník. Veď, ktorý mešťan by odolal vnadám otŕčajúcich sa voľne dostupných zrelých malín! Môj muž ma upozorní, aby som si prestala napchávať ústa sladkými bobuľami a radšej popracovala na tom tempe. Nechceme predsa, aby tí nemeckí turisti, čo sme ich začuli pár metrov za nami, boli nakoniec lepšími Slovákmi ako my. To ma trochu namotivuje. Ale zas nie nejako výrazne.
Po chvíli neprerušovaného prudkého stúpania začnem uvažovať, či by sa národná hrdosť predsa len nedala dokazovať iným spôsobom ako štveraním sa na dvojtisícový kopec. Napríklad popíjaním skvelého slovenského vína. Sediac, samozrejme.
Nakoniec sa mi podarí vhupnúť do istého stabilného, i keď slimačieho, tempa. Okolitý les je krásny, ale pre ruchom nabudeného mešťana trocha jednotvárny. Potrebujem nejako zamestnať svoju stále pracujúcu myseľ. Kým kladiem jednu nohu pred druhú, začnem teda uvažovať, čo to tá národná hrdosť vlastne je. A poviem vám, úvaha to bola masívna. Rozsiahla. Veď hovorím, že výstup trvá tri hodiny. Plus prestávka na desiatu a ďalšia na prezlečenie mokrého trička.
Kedysi som bola presvedčená, že národná hrdosť je hlúposť. Že je to vlastne akési zlo. Ďalší dôvod, aby sa ľudia mohli odlíšiť od iných. A povedať, že tí druhí sú horší, hlúpejší, smiešnejší. Vytvoriť si uzavretú skupinu a iných do nej nevpustiť. Otvorene som vyhlasovala, že štáty by sa mali zrušiť a všetci by sme sa mali stať jednoliatou ľudskou masou zvanou Pozemšťania (tým sa, pravdaže odlišujeme od mimozemšťanov, ale tento problém riešme, keď nastane).
Keď sa táto jednoliatosť začala vďaka globalizácii stávať takmer realitou, uvedomila som si, že sa jej prostredníctvom čosi vzácne začína strácať. Každý národ má svoje špecifiká, ktoré sú, ak nie krásne, tak určite zaujímavé. To predsa robí cestovanie fascinujúcim. Objavovať kultúry, ktoré nepoznáme. A tak sa moja teória o jednej ľudskej rase začala rozpadávať a ja som si už vôbec nebola istá, ako to vlastne je.
Našťastie stále platí, že človek si začne uvedomovať hodnotu niečoho, keď to chvíľu nemá. A ja som to nemala päť a pol roka. Tak dlho som žila v cudzine, na inom kontinente, a môj jediný kontakt s rodnou kultúrou bol krátky telefonát s rodičmi raz za týždeň či za dva. Raz sa mi dokonca stalo, že som bola mimo Slovenska rok a pol v kuse.
Keď som po tých osemnástich mesiacoch konečne pristála na letisku vo Swechate a začula skupinku ľudí hovoriť po slovensky, pripadalo mi to akoby som sa odrazu ocitla v nebi. Zostala som stáť, kufor pritisnutý k nohám, počúvala ten dobre známy ľúbozvučný jazyk a cítila teplo po celom tele. Sladké uvoľnenie, ktoré hovorilo: „konečne doma“. Musela som sa usmievať ako šťastný blázon, lebo tí ľudia na mňa prekvapene pozerali a nakoniec sa obozretne vzdialili.
V poslednej tretine kopca obklopená vlniacou sa trávou a sporadickou kosodrevinou som si spomenula na tento svoj zážitok z letiska a uvedomila si, že národná hrdosť nie je niečo, čo si treba dokazovať či pestovať. Či biť sa pre to do pŕs. Je to niečo, čo nosíme v sebe, čosi automatické, vrodené, nemenné, čo samé vytryskne, len čo sa dostaneme do kontaktu s kultúrou dôverne známou. O to silnejšie o čo dlhšie sme od nej oddelení.
Nie, na Kráľovej holi nie je žiaden strom zelený. Nebolo si tam kde sadnúť do trávy, oddychovať a slastne pojedať sendviče, pretože tam strašne fučalo a teplota dosahovala maximálne desať stupňov, hoci bol august. Zato tam bol fascinujúci výhľad na naše veľhory orámované nízko visiacimi mrakmi. A dosť škaredá televízna veža s mini oddychovou miestnosťou pre turistov, kde sa už tlačila skupinka českých a nemeckých návštevníkov (áno, nakoniec nás predbehli). Potlačili sa, aby sme si aj my mohli sadnúť. Na chvíľu sme sa započúvali do zaujímavých špecifíc ich jazykov a nakoniec sme si vzájomne zaželali príjemnú cestu dole z kopca. Po anglicky.
A áno, dole som išla revúca...
P.S. A keď sme potom míňali ceduľu s nápisom Dovidenia v okrese Revúca, môj muž čosi splietal o výstupe na Poľanu. Vraj ďalšia psia povinnosť pravého Slováka. Ale nepočúvala som ho. Národnú hrdosť si nedokazujem. Ja ju len, chtiac či nechtiac, cítim.
