Moje deti už majú prvú dekádu života za sebou a ja nedokážem uveriť, že náš dom je stále plný plyšákov. Dalo by sa skôr povedať, že je plnší a plnší. Okrem klasických exemplárov – medvede, psy a mačky – máme aj potkana, krokodíla, rybu, lišiaka (z nemenovanej sporiteľne), hada (ten sa volá Ripulán), nahnevaných vtákov, všakovakú zeleninu (z nemenovaného supermarketu), korytnačku, slona, koňa, somára, prasa, krtka, sliepku a dokonca aj pavúka.
Najskôr sme ich neuvážene ukladali do neuzavretých krabíc či košov. Keď si deti po niekoľkých mesiacoch zmysleli, že by opäť chceli spávať s tým modrým somárikom so žltými očkami a vytiahli ho z dna krabice, ten mrak prachu, čo sa tým rozvíril, rozkašľal aj susedu, ktorá im ho darovala. A tak som rozhodla, že plyšáci sa budú skladovať v uzavretých priestoroch. Deťom som povolila spávať s maximálne dvomi kusmi, hoci môj mladší syn túto hranicu permanentne prekračuje, ostatní išli skladom. V úložnom priestore pod posteľou už nie sú periny, ale plyšáci. Keď otvoríte skriňu s oblečením, spomedzi šiat na vás kukajú plastové očká plyšovej zveri. Plyšáci sú v skrinkách na knihy, v úložnom priestore nad záchodom, medzi uterákmi v kúpeľni a jeden sa minule vyskytol aj v chladničke. Niet sa čo čudovať. Bol to ľadový medveď a bolo mu vraj strašne teplo.
Už sa mi párkrát stalo, že som ich aspoň dva tucty strčila do obrovského vreca pripravená raz a navždy sa ich zbaviť. Ale ako sa človek zbaví plyšákov? Darovať sa nedajú, lebo každý má doma stovky svojich plyšákov a cudzích nechce. Škôlky a detské domovy berú iba „edukatívne“ hračky a len tak vyšmariť ich do koša nedokážem. Veď je medzi nimi aj ušatý biely zajko, s ktorými som kedysi dávno spávala ja sama! A ružové prasiatko, ktoré som dostala od svojho prvého frajera. To jednoducho nejde. To by bol čistý hyenizmus. Kým som svoju stratégiu zbavenia sa plyšákov stihla dotiahnuť do úspešného konca, deti uvideli vrece a všetku tú prach-lapajúcu, skrine-plniacu háveď si odniesli späť do postelí. Najbližších pár týždňov som potom musela nenápadne odstraňovať jedného plyšáka po druhom, tak aby si to nevšimli, a ukladať ich späť do skríň, skriniek či chladničky.
Pred pár rokmi, keď sa najobľúbenejšou hračkou v našej domácnosti stalo Lego, som sa potešila, že plyšákom konečne odzvonilo alebo že aspoň nebudú ich počty viac nekontrolovane narastať. Lego síce zotrvalo dosť dlho, ale nakoniec (zhruba okolo deviateho roku života) zostalo nepohnute sedieť v jednej obrovskej (neuzavretej) škatuli. Odvtedy s ním zatiaľ nik nepohýbal, takže udusenie prachom nehrozilo a myslím, že už ani nehrozí. Všetci príbuzní však od tohto okamihu zostali zúfalí. Počítačové hry kupovať nechceli, keďže sa im zdali nedostatočne „edukatívne“, a tak sa po rokoch vrátili k nakupovaniu plyšákov. A moje deti sa pri ich obdržaní tvária nanajvýš nadšene, čo príbuzných motivuje ku vláčeniu ďalších a ďalších chlpatých príšer do nášho domova.
Chvíľu som zvažovala, že počkám, kým budem mať vnúčatá a postupne im ich podsuniem. Tak ako to robí moja mama. Ale potom prišla jedinečná príležitosť. Na konci minulého školského roka zorganizovala naša škola burzu nepoužívaných hračiek. Účelom bolo poskytnúť hračkám šancu na nový život a naučiť deti samostatne nakupovať. Nadšená som zabalila do veľkej tašky minimálne tucet plyšákov a každému dieťaťu som nadelila dve eurá. Tašku som potom položila k ich aktovkám a natešená utekala do práce. Moje deti pred odchodom do školy do tašky nakukli, zhrozene zhíkli, plyšákov zachránili od hroziaceho vyhnastva, tašku naplnili Gormitmi a autíčkami a v škole za dve eurá celkom samostatne nakúpili .... nových mäkučkých plyšákov (vrátane už spomínaného ľadového medveďa).
A tak som to vzdala. Aspoň nateraz. Pokúšam sa pridŕžať pravidla, že keď sa niečoho nedokážeš zbaviť, treba sa s tým naučiť žiť.
Alebo máte nejakú dobrú radu?
