Toto je niečo, čo dnešní ľudia akosi nechápu. Zoberme si napríklad mňa. V pondelok doobeda mi bolo úplne fajn, až na nejaké to bežné pobolievanie v krížoch, ale poobede ma už začala bolieť hlava, tiecť mi z nosa a pichať ma v hrdle. Poriadne ma to naštvalo, pretože ma čakal veľmi plný týždeň. „Nemohla som, do prčíc, ochorieť v piatok?“ rozčuľovala som sa. „Dva dni by som to bola vyležala a hotovo.“ Stále som ale verila, že to nebude až také hrozné a že budem môcť všetko stihnúť aj napriek chorobe. Napísala som klientom v snahe poprehadzovať, čo sa dá, zmeniť osobné stretnutia na online, čo v niektorých prípadoch bolo možné a v iných nie ... v každom prípade ma toto preorganizovávanie stálo veľa námahy a zrejme malo za následok aj zvýšenie teploty. To ma ešte viac rozčúlilo.
A vtedy som dostala správu od jednej klientky, v ktorej stálo: „v žiadnom prípade, Danicka, nebudeme nič meniť ani nahrádzať, ty si teraz pekne užiješ chorobu a uvidíme sa budúci týždeň v klasickom čase“. Chvíľu som na tú správu pozerala uvažujúc nad výrazom „užiť si chorobu“ ako nad celkom dobrým príkladom jazykového prostriedku, ktorý sa nazýva oxymoron. Ale potom mi došlo, že to ani tak nie je oxymoron ako svätá pravda. Prečo by som si tú chorobu nemohla normálne užiť? Zrušila som teda všetko, čo sa dalo, normálne si ľahla do postele ako každý slušný, chorý občan, poprosila manžela o šálku čaju a otvorila knihu.
Keď ma čítanie unavilo, odchýlila som balkónové dvere a cez ne pozorovala pochod oblakov, pohojdávanie sa konárov a sem-tam aj pád dažďových kvapiek na balkónové kachličky. Keď sa opäť vyčasilo, prešla som pár metrov na balkón. sadla si do kresla a pozorovala schnutie dažďových kvapiek na ružových a fialových petúniách, ktoré sa už krásne rozrástli, ale ja som doteraz nemala čas si to poriadne všimnúť. Na čo som ich tam posadila, ak si ich nedokážem vychutnať? Potom som si trocha pospala, napísala jednu kapitolu v rozrobenej poviedke a neskôr zavolala mame, lebo ani jej nemám čas či energiu volať tak často, ako by som chcela. A čo je asi najdôležitejšie, bola som akoby zázrakom schopná tolerovať neutretý prach, neopraté oblečenie a nevyloženú umývačku, čo sú javy, ktoré ma, keď som zdravá, neskutočne iritujú.
Inými slovami bol to deň, aký som už dávno nemala, a ktorý som si neuveriteľne užila napriek občasnému kýchaniu či bolesti svalov. Prečo si také niečo nedoprajem častejšie? To ma naozaj musí prinútiť až pani choroba?
Choroby majú u ľudí veľmi zlú reputáciu, ale čo keby sme sa na ne začali pozerať z iného uhla. Čo keby sme chorobu prestali vnímať ako starú, škodoradostnú strigu, ktorej jediným cieľom je nám uškodiť, ale ju začali vidieť ako múdru pani, trochu prísnu a zároveň láskavú. Prísnu preto, že najskôr zdvihne varovný prst a prinúti nás prestať žiť tak ako doteraz a láskavú preto, lebo nám umožní spomaliť a oddýchnuť si. Záleží však len na nás, či tieto dve príležitosti dokážeme využiť.
Naozaj si myslím, že choroba je často vynikajúcim indikátorom toho, že nežijeme v súlade sami so sebou a je nám zoslaná vesmírom na to, aby sme mali priestor a čas sa nad sebou zamyslieť, svoj život či prístup k nemu zmeniť alebo proste len na chvíľu vypnúť. Čo sa týka potrebných životných zmien, veľakrát ide len o také maličkosti ako naučiť sa povedať druhým „nie“ a sebe „už stačilo“ či prípadne „toto nie je moja zodpovednosť“. Inokedy ide o hlbšie veci, ktoré je oveľa ťažšie interpretovať, ale v každom prípade platí, že ak sú nám zoslané „malé“ choroby a mi ich ignorujeme, budú nám zoslané „väčšie“, ktoré už bude omnoho ťažšie ignorovať, atď.
Pred pár rokmi som robila na jednom väčšom preklade, ktorý mal byť hotový do konca roka, ale týždeň pred Vianocami mi klientka zavolala, že sa situácia zmenila a ona potrebuje celý preklad do konca najbližšieho víkendu. V tom momente som mala hotovú zhruba polovicu prekladu, čo znamenalo, že dokončiť ho celý za pár dní by znamenalo prekladať dňom aj nocou. Možno by som sa na také niečo bola nechala aj nahovoriť, nebyť múdrej pani choroby, ktorá ma prinútila povedať nie. Mala som vtedy čosi ako akútnu fázu karpálneho tunela a bolo pre mňa priam neznesiteľne bolestivé písať na klávesnici viac ako hodinu v kuse. To „nie“ znamenalo, že som o prácu prišla, pretože klientka dala zvyšok diela preložiť akejsi agentúre, ktorá sľúbila, že to do konca víkendu stihne. Bolo mi to ľúto a trochu trpela aj moja profesionálna česť, ale choroba je choroba, tá niekedy proste nepustí. Prinútila ma nechať ruke potrebný oddych a užiť si predvianočné obdobie bez stresu a ponocovania. Ale aj tak som bola na ňu trocha naštvaná.
Asi o dva mesiace neskôr sa mi klientka ozvala s tým, že by chcela, aby som preložila aj druhú polovicu jej diela, pretože ten preklad od agentúry jednoducho nebol dobrý. Chvatná práca sa ukázala ako naozaj málo platná a to čo muselo byť bezpodmienečne hotové do konca predvianočného víkendu odrazu stačilo aj dva mesiace neskôr a ja odvtedy verím v prísnu láskavosť pani choroby. Ale aj tak sa mi sem-tam stane, že na ňu zabudnem, najmä ak som už dlho nebola chorá.
Isteže, sú aj choroby, ktorá nie sú láskavé a prídu k ľuďom, ktorí žijú dobre a zdravo, a je veľmi ťažké ich chápať či prijať. Na ne sa asi treba pozerať ako na chyby v programe, pretože nikto nie je neomylný, dokonca ani vesmír samotný.
Ale čo sa týka tých ostatných chorôb, z tých sa treba poučiť a najmä si ich čo najlepšie užiť.
P.S. Už sa vám niekedy stalo, že ste prežívali tak hektické obdobie, až ste si priali skončiť v nemocnici, čo by vám poskytlo perfektný dôvod nemusieť tomuto obdobiu viac čeliť? Samozrejme, že ste si neželali žiaden príliš seriózny zdravotný problém, skôr niečo, čo by vám umožnilo prečkať to najhoršie pod nemocničnými (síce trochu pichľavými) perinami, dokonca ste boli ochotný znášať aj nejakú tú bolesť, pretože ste už nemali silu a ani energiu sa s problémami ďalej borcovať.
Myslím, že by v nemocniciach mali založiť jedno špeciálne oddelenie pre takýchto ľudí. Volalo by sa oddelenie akože chorých. Zbalili by si tašku, knihu, tablet a mobil, ľahli by si tam do postele a všetkým oznámili, že momentálne nemôžu, lebo sú v nemocnici. Poležali by si tam zo dva týždne a potom by zistili, že sa svet bez ich prítomnosti nezrútil a že sa mnohé problémy vlastne vyriešili aj samé od seba. Isteže, toto by sa dalo urobiť aj bez toho, aby museli ležať v nemocnici, možno by stačilo odísť na dovolenku, ale niektorí ľudia to proste bez tej nemocnice nedokážu...
