Našťastie ale máme v Trnave čosi, čomu všetci hovoria Kamenáč. Oficiálne: rekreačná oblasť Kamenný mlyn. Sú tam rybníky, kúpalisko, ihriská, malý amfiteáter, krčma, hotel či kozy. Ja viem, také majú bárskde. Ale čo hocikde nemajú je asi 2 km dlhý a zhruba 100 m široký pás stromov vedúci k tejto rekreačnej oblasti. Jeho stredom sa vinie asfaltová cestička ako stvorená pre chodcov, bežcov, cyklistov či psičkárov. Vlastne nevinie. Aj tá je rovná ako lata.
To však vôbec nevadí. Keď stojíte na tejto cestičke, z oboch strán vás obklopujú vysoké štíhle stromy a vy okamžite prepadnete ilúzii, že ste kdesi v hore, odrezaný od hlučného civilizovaného sveta, hoci len 50 metrov napravo vedie cesta a 50 metrov naľavo stavajú nové domy. Vy Kysučania či iní horniaci sa tomu zrejme budete smiať, ale pre nás dolniakov je tento ojedinelý pás stromov čosi vzácnejšie než truhla plná zelených smaragdov. A preto oň aj často bojujeme. Najčastejšie s developermi.
Jeden boj sme už prehrali. Zhruba pred rokom a pol naše milované stromoradie preťala cesta vedúca k novej zástavbe rodinných domov. Takmer presne uprostred. Chvíľu sme zúrili, ale nakoniec sme sa ako-tak zmierili s realitným pokrokom. Na ceste je spomaľovač a šoféri sú zatiaľ relatívne ohľaduplní. Zatiaľ.
Ja som sa do Trnavy prisťahovala, keď mal môj starší syn štyri mesiace. Mojím hlavným zamestnaním vtedy bolo „KO-KO“. Kojenie a kočíkovanie. A keďže bolo leto a náš dom sa nachádza neďaleko spomínanej stromovej aleje, stala som sa jej pravidelnou návštevníčkou. Do roka a pár dní sa narodil druhý syn, čím sa moje zamestnanie vo firme „KO-KO“ predĺžilo na dobu neurčitú a aj frekvencia návštev stromovej oázy sa zdvojnásobila.
Prešlo pár rokov, synov pomaly zmáha pred-puberta, napriek tomu však moje prechádzky uprostred stromoradia nestrácajú na frekvencii. Skôr naopak. Najradšej tam chodím skoro ráno. Alebo keď je hmla, keď prší či fúka ako bláznivé. Vtedy som tam sama vo vrúcnom objatí svojich dlhoročných drevených priateľov.
Kedysi som mala plno iných priateľov. Postupne sa vytratili ako drobné z otvorenej peňaženky. Helga je vo Viedni, Eva v Novákoch, Martina pendluje medzi Monakom a severným Anglickom, Judita bola naposledy v Berlíne a Ruženka je vraj kdesi v Kanade. Pravdaže, komunikujeme cez sociálne siete. Ale viete čo? Ja potrebujem fyzickú blízkosť. Pozerať si z očí do očí. Prehodiť pár slov. A tak mi akosi zostali len tie stromy.
Je to s nimi zvláštne, komunikujeme zväčša mlčky, zato intenzívne. Kým rýchlym krokom prekonám tie štyri kilometre tam a späť, všeličo mi narozprávajú. Niekedy sú to rady, inokedy povzbudenia, upokojenia alebo aj napomenutia. Niekedy mi našeptávajú celé vety. Čoby vety! Celé pasáže. Ja potom len prídem domov, otvorím počítač a celé to doňho nahádžem. Rýchlo, aby som nezabudla, v akom poradí išli slová. Niekedy sa musím vrátiť a overiť si, ako to vlastne mysleli.
Dnes ráno bolo krásne. Čerstvo a slnečno. Vtáci robili rámus a prehlušovali obvyklé šušťanie hojdajúcich sa konárov. Stromy ich napomínali, ale oni boli hluché. Zaslepené jarnou energiou. Tiene tancovali po chodníku a všade bolo cítiť vzrušené očakávanie čohosi, čo ešte nie je vidieť. Ako ticho pred búrkou. Moji drevení priatelia dlho mlčali, akoby nechceli zbytočne míňať drahocennú energiu, ktorú budú za pár dní potrebovať ako soľ, ale nakoniec sa rozhovorili. A viete, čo mi povedali?
Dnes mi povedali, aby som vám napísala o nich.
