Uvedená shakespearovská otázka mi napadla nedávno, keď mi v jednej z mojich obľúbených kaviarní zaúčtovali 3,10 za kapučíno a 4,90 za koláč. Akože koláč to bol parádny, o to pokoj, ale jeho cena by už zaskočila aj samotného Rockefellera.
Síce ma podobné myšlienky šteklili už pred dvomi či tromi rokmi, keď sa cena kapučína šplhala k magickej hranici dve eurá, ale vtedy som podobné úvahy rýchlo zahnala s tým, že posedávanie v kaviarňach je dôležitou súčasťou môjho wellbeingu. A tomu predsa treba niečo obetovať. Stretnúť sa s kamoškou v peknom priestore, prebrať slasti a strasti života, či len tak na pár minút otočiť tvár k slniečku na kaviarenskej terase, prípadne pozorovať ľudí s kávičkou v ruke je niečo ako mini dovolenka. A podľa psychológov je dôležité sa takýmto mini relaxom oddávať aspoň raz denne. Tie dve eurá mi za mentálne zdravie rozhodne stáli.
Preto ma prekvapil fakt, že sa moja myseľ vrátila k podobným úvahám. Nazdávala som sa, že som to už mala spracované. Akože tri eurá mi už za psychickú pohodu nestoja? Rozhodne je treba túto dilemu podrobnejšie preskúmať.
Možno som len ovplyvnená tým, že som za posledný rok trochu viac cestovala než obvykle a pila som kávu v rôznych krajinách ako sú napríklad Taliansko, Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko a Česko a ak si dobre pamätám, nikde som takúto vysokú cenu bežne neplatila. Možne len v Rakúsku. Akože, dobre, v Ríme, kúsok od Baziliky svätého Petra nám za tri veľké kapučína a dva koláče zaúčtovali 77 eur, ale to bol len podvod, na ktorý sme sa nechali hlúpo nachytať. Ako nám neskôr povedal pán v turistickom informačnom centre, nemali sme to zaplatiť. Mali sme hneď volať finančnú políciu, pretože cena kávy je vraj v Taliansku regulovaná a pohybuje sa do maximálnej výšky 2,50 eura za šálku.
Keď som sa neskôr opýtala umelej inteligencie, či je cena kávy v Taliansku naozaj regulovaná, odpovedala, že oficiálne nie, ale že na ochranu miestnych ako aj turistického ruchu, ktorý je pre mnohých hlavným živobytím, existujú určité miestne odporúčania a tie sa naozaj pohybujú v rozmedzí od jedného eura za espreso vypité pri pulte až po zhruba 2,50 za bežné kapučíno servírované za stolom. Záleží však aj od polohy kaviarne. Ale 77 eur?! Odhliadnuc od toho, že Bazilika svätého Petra je snáď najznámejšie miesto na svete a 77 je magické číslo, mi to aj tak pripadá ako podfuk.
Trnava, moje mesto, sa považuje za malý Rím, ale rozhodne to nie je najznámejšie miesto na svete. Mám teda osem eur za kávu a koláč považovať tiež za podvod alebo je to niečo, na čo si treba pomaly zvykať? Fakt neviem. Akože dobre, nechcem byť k našim kaviarnikom nevďačná. Je mi jasné, že v kaviarni človek neplatí len za samotnú kávu (a splátky toho úžasného kávo-stroja, ktorý musel stáť aspoň 30 tisíc), ide o celkový zážitok, ktorý zahŕňa pekne navrhnutý interiér, terasu, deky na sedačkách, kvety vo vázach, sviečky, slnečníky, niekedy dokonca aj ohrievače. Ale fakt toto všetko stojí v Trnave viac než trebárs v Ľubľane? Aby sme boli úplne fér, pravda je taká, že na malom trhu akým je Slovensko (či Trnava) musí podnikateľ zarobiť na jednom predanom výrobku viac než na trhoch, kde sa toho predáva omnoho viac. Ak teda chce dosiahnuť zisk, ktorý ho udrží pri živote. Ale aj tu platí, odtiaľ-potiaľ.
Ako človek, ktorý (kedysi dávno) študoval ekonómiu, nie som zástancom štátneho či regionálneho regulovania cien. Ceny má regulovať trh. A ako zákazník (tvorca dopytu) som dôležitá súčasť trhu. Mám teda moc ho regulovať. Najmä tým, že si kávu s vysokou cenou nekúpim. Ale keď sa človek rozhliadne po kaviarňach v mojom okolí, nezdá sa, že by mali miestni potrebu niečo regulovať.
Rozhodla som sa teda, že s tým, sťa priekopník, začnem ja. A to hneď. Preto som včera do kaviarne nešla. Namiesto kapučína som si urobila kávu v moka kanvičke, namiesto úžasného čokoládovo-malinového koláča som si natrela mierne obschnutú vianočku marhuľovým lekvárom a namiesto pozorovania ľudí na námestí som pozorovala dažďové kvapky a nezbedných vrabcov z môjho kuchynského okna. Svoj relaxačný účel to splnilo a mojich osem eur si sedí pekne v mojej peňaženke namiesto v kaviarenskej kase. Ale možno som to urobila hlavne kvôli tomu dažďu. Ktovie ako sa na to budem pozerať, keď sa čochvíľa vyčasí. Odolám tučným kaviarenským sedačkám vyhrievaným jarným slnkom a napenenému kapučínu?
Možno nie, ale mám jeden alternatívny nápad. Nazvime ho „moja prenosná kaviarnička“. Poznáte tie skladacie stoličky, ktoré často používajú rybári? Nejako to vymyslím, aby sa takáto sedačka dala upevniť na môj bicykel, kávu si spravím do termosky, odveziem sa do centra, rozložím sedačku na námestí, nalejem kávu z termosky do pohárika a je to. (Normálne mi to pripomenulo epizódu zo seriálu A je to!) A možno také sedačky odveziem aj dve, aby si aj kamoška mala kam sadnúť.
A ak tam zrovna žiadna sedieť nebude, pokojne si môžete prisadnúť, keď pôjdete okolo. Len si prosím prineste svoj vlastný pohárik. Ak sa teda nechcete deliť o jeden so mnou.
