Keď sa ho nabažím, naladím si jazzovú stanicu. Nikto mi ju neprepne na hard rock. Konečne tu neručí AC/DC. Nikto nekričí zo záchoda „mamááá, už som“ alebo z herne „mamááá, on ma bije“. Zabuchnem dvere na detskej izbe. Aby ma ani náhodou nelákala upratovať ju. V nadnesenej náladičke sa pustím do varenia. Nikto mi neobžiera ešte nedošúpané mrkvy či práve nakrájanú slaninu. Vykrúcam bokmi do rytmu ťahavých melódií. Pocit slobody je dokonalý. Zosilnený jej nevyhnutnou krátkodobosťou.
Z rádia sa ozve zasnený hlas Barbry Streisand: People who need people... Ľudia, čo potrebujú ľudí sú tí najšťastnejší na svete... „Čo to trepeš, Barbra?“ zvolám veselo do prázdnoty domu. „Ľudia, čo potrebujú ľudí rozhodne nie sú matkami,“ dodám hlasno. Kým polievka radostne buble, mrknem v rýchlosti na facebook. Nikto mi ho neprepne na YouTube, aby si pustil minecraftové videá či závody Bugatti Veyron so stíhačkou. Kamoška, matka troch detí vo veku 7, 3 a 1, práve ponúka status: „keby som bola opäť mladá, rozhodne zostanem sama a užívam si“. Uškrniem sa a vystrelím krátku odpoveď: „Ani netušíš, ako ťa chápem.“
Keď je obed hotový, sadnem na gauč a normálne si vyložím nohy. Takmer si nespomínam, ako sa to robí. O chvíľu ma to však omrzí. Asi je to tým nezvykom. Treba to viac trénovať, dávam si nesplniteľné predsavzatie. Napravím vankúše na gauči a obzerám sa, čo ešte by bolo možné urobiť, kým ma pritom nikto neruší. Nakoniec predsa len otvorím dvere do detskej a opatrne nazriem dnu. Možno len pozbieram plyšákov...
Keď odkladám vysávač, úkosom pozriem na hodiny. Jedna preč. Už tu predsa dávno mali byť. Hádam si neužívajú bezo mňa! Vykuknem z okna. Príjazdová cestička je prázdna. Opäť ochutnám polievku, ryžu aj kuracie soté. Pridám štipku soli a znovu vyzriem z okna. Nič. Sedím za stolom, príbory úhľadne pripravené na svoj job, netrpezlivo klopkám prstami po dreve. Ten presladený jazz mi už lezie krkom. Preladím na hard rock. Začujem motor auta a bežím k oknu. Sused práve zabuchuje dvere svojho Mitsubishi. Nervózne mu zakývam.
Schytím do rúk telefón. Nie, nikto nevolal. Už už vytočím mužove číslo, ale čosi ma zastaví. Facebook preladím na YouTube a naťukám: Barbra Streisand People Who Need People.
Ľudia, čo potrebujú ľudí
sú tí najšťastnejší ľudia na svete.
Sme deti potrebujúce iné deti,
a predsa nechávajúce našu dospelú pýchu,
aby skryla všetku potrebu vo vnútri.
S ľuďmi, so špeciálnymi ľuďmi,
ten pocit hlboko v našej duši
vraví, že sme bývali polovicou a teraz sme celí.
Niet viac hladu ani smädu.
Najskôr buď človekom, čo potrebuje ľudí...
Opäť prepnem na facebook a doplním svoju pôvodnú odpoveď na kamoškin status o link na Barbrinu pieseň. Vtedy začujem, že sa otvárajú vchodové dvere. Dom sa naplní krikom a dupotom. V duchu si vydýchnem a začnem naberať do bodkovaných tanierov polievku.
Ľudia, čo potrebujú ľudí. To je vlastne to isté akoby ste povedali ľudia, čo dýchajú. Alebo ľudia, ktorým bije srdce. Rovnaká samozrejmosť. Ale sú, pravdaže, aj ľudia, čo nedýchajú alebo takí, ktorým srdce nebúcha. Tí sú ale zväčša mŕtvi, prípadne sú práve na najlepšej ceste stať sa mŕtvymi. Rovnako ako tí, ktorí nepotrebujú ľudí.
Odhliadnuc od chvíľkových potrieb matiek po tichu, pravdaže.
