Čo je samo o sebe problém, pretože aj tento list si vlastne napísal ty. Mal by si teda presne vedieť, čo ma trápi. A predsa sa tváriš, že nič. Z čoho mi logicky vyplýva, že ja nie som ty. Otázka je len – kde teda som? V inej časti tela? A sídlim vôbec v nejakom tele?
Nechajme však tieto neplodné filozofické úvahy a vráťme sa k tej vážnej debate. Všimla som si jednu vec, ktorú mi rád robíš a ktorá sa mi prestáva páčiť. Keď ráno vstanem, nútiš ma urobiť si dlhý zoznam úloh na príslušný deň a hneď ich začať vykonávať. Možno mi dovolíš šálku kávy a kúsok vianočky s lekvárom, ale inak nič. A pritom je sobota.
Ostatní členovia našej domácnosti spokojne spia, prípadne pod perinou ťukajú do tabletu. Ich mozgy ich nenútia robiť to, čo nútiš ty mňa. Dalo by sa povedať, že so svojimi mozgami súznejú. Aj ja sa snažím s tebou súznieť, ale akosi sa mi nedarí. Okolo obeda zvyčajne zistím, že z tých päťdesiatich úloh, ktoré si mi nanútil, som dokončila len štyri (z toho jedna bola „urobiť si zoznam úloh“) - a že sa to teda nedá nijako stihnúť. Z tejto myšlienky ma potom rozbolí brucho a omotá zlá nálada. Tá mi pokazí celú sobotu. A pritom sobota by mala byť našim najobľúbenejším dňom.
Isteže, už som sa pokúšala v sobotu ráno vstať a tvoje volanie ignorovať, ale dopracovala som sa k rovnakému výsledku. Okolo obeda ma bolelo brucho a priškripla zlá nálada nie z prílišného množstva úloh, ale z ich nedostatku. Respektíve z výčitiek svedomia. Neviem, kto má na svedomí výčitky svedomia, ale predpokladám, že tiež ty, milý mozog. Zdá sa teda, že prapôvodcom všetkých problémov si stále ty. Lebo uvedená sobotná dilema je len malý príklad toho, čo si so mnou robíš.
Načala som minule túto tému s mojim mužom, ktorý povedal, že riešenie je jednoduché. Stačí mozog odpojiť. Ako keď stlačíš v aute spojku a odpojíš tým motor od kolies. Chlapom sa to ľahko hovorí. Ja by som tú spojku musela najskôr niekde v sebe nájsť a tiež vedieť, ako ju stlačiť, respektíve pomaly popúšťať. Inak by mi to mohlo celé zdochnúť.
Viem, čo si teraz o mne myslíte. Tej Danici pred koncom roka preskočilo, čo je zrejme výraz, ktorý sa začal používať na ľudí, ktorí preskočia hranice svojho mozgu a začnú sa naň pozerať zvonka - ako externí pozorovatelia. To sa na prvý pohľad zdá ako chyba v programe alebo dokonca duševná porucha. Podľa najnovších výskumov však vraj ide o prospešnú vec.
Dočítala som sa o tom na sociálnych sieťach, takže to zase nemôžeme brať úplne vážne, ale čosi ma na tej teórii predsa len zaujalo. Možno len to, že som s ňou mala vlastnú skúsenosť. Vedci tvrdia, že takéto „preskočenie“ je vlastne prirodzený spôsob samoregulácie mozgu. Keď stlačíme spojku, na chvíľu sa odpojíme od mozgu a začneme ho pozorovať - uvedomíme si ako funguje a čo nás núti robiť. Tým sa vraj vytvoria nové nervové spojenia, ktoré dokážu tieto jeho aktivity regulovať. Povedzme si na rovinu, náš mozog nie je bezchybný stroj a jeho činnosť je často ovplyvnená rôznymi predošlými zážitkami a s tým súvisiacimi sebaklamami. Vystúpenie zo seba a pozorovanie samého seba potom funguje ako istá samo-očista.
Naozaj zaujímavé, hovorím si. Tým, že som načapala vlastný mozog, ako ma núti pokaziť si každú sobotu, som mu vlastne pomohla vytvoriť si nové nervové prepojenia, ktoré tento problém vyriešia? No... nechajme sa prekvapiť.
Už som zvedavá ako dopadne najbližšia sobota.
P.S. Alebo mi na hrob napíšte “Nestihla som to”.
