...a roztrieskanými pohármi od šampanského.
Včerajší veľkolepý koniec letných horúčav však pomalý bol. Až príliš. Predpovedali ho pred mnohými dňami a ľud pospolitý, vrátane mňa, sa ho už nevedel dočkať.
Po dlhom sparnom dni som si sadla na strechu a čakala. A čakala a čakala. Dlhú chvíľu som si krátila sledovaním meteorologickej apky a rozprávaním sa so stromom. Siahodlhý pás výrazne žltých búrok sa točil od hraníc Maďarska s Rakúskom cez západnú Moravu až do Poľska, ale k nám sa približoval len veľmi pozvoľne. Sľuboval však čosi nevídané.
„Vieš, čo nás čaká?“ pýtam sa stromu. Je to zaslúžilý, vysoký smrek so širokými konármi, ktorých končeky sú sympaticky vykrútené dohora.
„Viem,“ odpovedal.
„A nebojíš sa?“
„Nie,“ riekne pokojne. “Teším sa na vodu.“
„A čo ak ti vietor poláme údy?“
„Prosím ťa!“ odfrkne a zatrasie svojimi pevnými, zdravými konármi.
Chvíľu sme ticho a vnímame utišujúci vánok a nadprirodzený pokoj. Je neskutočne príjemne. A ticho. Ticho pred búrkou. V diaľke sa zjavujú jemné záblesky zdanlivo sa blížiace zo všetkých svetových strán. Toto nás určite neobíde.
„Počuj, nenudíš sa ty niekedy? Vieš, tým že tu len stojíš, na jednom mieste,“ zaujímam sa.
„Nie. Nemám nudové bunky,“ vysvetlí.
„Aha. A nebýva ti niekedy teplo? Alebo zima?“
„Ani nie. Nemám také receptory.“
„Tebe sa žije,“ odvetím skôr pre seba a pustím sa do rozsiahlej, trocha zbytočnej, úvahy o náchylnosti ľudstva na vonkajšie vplyvy.
Žijeme na planéte, kde sa teploty pohybujú od mínus šesťdesiat do plus šesťdesiat (zhruba), ale naše telá sa cítia príjemne len v uzučkom rozpätí zhruba desiatich stupňov. Dážď potrebujeme, ale keď zmokneme, prechladneme a ochorieme. Naše telá sú akosi strašne zle uspôsobené na život tu. V porovnaní trebárs so stromami sme obyčajné cintľavky. Sťažujeme sa, keď je teplo, hromžíme, keď je zima a stále len čakáme na niečo medzitým. A to akceptovateľné sa vyskytne len zriedkavo. Zdá sa, že je niečo v neporiadku buď s týmto svetom alebo s nami.
Pozriem opäť na mohutný strom, ktorý tu stojí už roky vystavovaný všetkým možným poveternostným podmienkam a je mi jasné, že problém je v nás. Málo sa vystavujeme rôznorodým podmienkam a presne z toho máme precitlivené receptory chladu a tepla a chorobne zväčšené nudové bunky.
Konečne ku mne docestuje chladnejší a mohutnejší vietor, na nahé lýtka a paže mi spadne pár tučných sviežich kvapiek. Rozhodnem sa vystaviť tejto nepriazni čo najdlhšie. Vzdám to po asi desiatich minútach. Som moderný človek s precitlivenými receptormi chladu, tepla a nudy.
Uvažujem, či si pustím film alebo sa začítam do knihy, ale to, čo sa začína diať vonku je lepšie než akýkoľvek filmový či knižný trhák. Presuniem sa na krytý balkón na opačnej strane domu a kvočiac v rohu neverím vlastným očiam.
Búrka to je veľkolepá. Priam teatrálna. Blýska sa horizontálne, vertikálne aj diagonálne; vpravo, vľavo, vpredu aj vzadu. Vzduch duní a hltá neuveriteľnú energiu, ktorú následne vypľúva v nekonečných zábleskoch oslepujúceho svetla, takže celý svet vyzerá ako jedna ozrutná diskotéka. Človek sa buď musí ísť skryť pod perinu alebo fascinovane pozorovať to divadlo paralyzovaný jeho šírou mocou.
Keď s premoknutými papučami konečne vchádzam do domu a utesňujem balkónové dvere, s pocitom naplnenia si pomyslím, že vo svojej krásnej premenlivosti od mínus šesťdesiat do plus šesťdesiat je svet dobrý a krásny presne taký, aký je.
A ako ste si užili búrku vy?
