Takýchto komnát musia byť po celom Slovensku tisíce. Dovolím si tvrdiť, že každý dom, starší ako dvadsať rokov, takú má. Spoločne tvoria Národný salón lekvárov. Skladujú sa v ňom výdobytky práce našich mám, starých mám, otcov, starých otcov, prastarých mám, praprastarých mám... Niektoré sú stále jedlé a iné sú historické. Hoci, ako som nedávno zistila, aj tie historické dokážu byť jedlé. Minule som v našej pobočke Národného salónu lekvárov objavila exemplár opatrený nálepkou s nápisom SLIVKOVÝ L. a číslom 2011. Vyzeral byť perfektne hustý a presne taký som potrebovala do koláča.
„Myslíš, že deväťročný lekvár bude ešte jedlý?“ opýtala som sa manžela. Pokrčil plecom, ale oči od tabletu neodtrhol. Rozhodnutie bolo teda výsostne na mne, hoci ten koláč určite plánoval jesť aj on. Najskôr som pohár podrobila dôkladnej vizuálnej kontrole. Pootáčala som ho z každej strany, i proti slnku obrátila. Dychová kontrola spočívala v tom, že som doň fúkla. Kúdol prachu bol obstojný, ale nezadusil ma. Pohár som teda umyla pod tečúcou vodou a osušila.
So samotným otváraním som už bola opatrnejšia. Prípadné kvasné procesy by predsa mohli byť aj výbušné. Hrotom noža som uvoľnila trocha vzduchu a potom pomaly, veľmi pomaly, otáčala viečkom. Išlo to ľahko. Nedošlo k žiadnemu výbuchu ani omráčeniu smradľavými výparmi. Obsah mal dokonca celkom obstojnú farbu. Aj vôňu. Ochutnať som ho chcela dať deťom (veď ako hovorieva môj muž, v prípade akýchkoľvek strát sa deti dajú aj dorobiť), ale odmietli. Kategoricky. Odhodlala som sa teda ja. Už dávno tvrdím, že som najodvážnejší člen rodiny. A čuduj sa svete, aj chuť bola dobrá. „Tomu deväťročnému lekváru nič nie je,“ skonštatovala som potešene.
„Nebuď si taká istá, že je deväťročný,“ ozval sa môj manžel. „Možno mal len starú nálepku,“ dodal. Teraz sa ti mudruje, pomyslela som si, ale probovať si ho nemal odvahu. Začal síce čosi blabotať o uhlíkovej metóde datovania a o akýchsi izotopoch 12C či 14C, ktoré vraj dokážu dosť presne zistiť vek organických látok až do výšky 40 tisíc rokov, čo by vraj v prípade nášho Národného salóna lekvárov malo byť postačujúce, ale veľmi som ho nepočúvala, lebo som už mala plné ruky práce natieraním lekváru na koláč. A predstavte si, ani z toho koláča nikto neumrel. Ani len negŕcal.
Odvtedy chodím do pivnice a kutrám sa v našom Národnom salóne lekvárov s cieľom trocha to tam zorganizovať. Roztriediť tie tucty pohárov, ktoré sa tam povaľujú, na jedlé (mladšie ako päť rokov), podozrivé, historické a vintage (z minulého storočia). Vintage sa mi zatiaľ nepodarilo objaviť, ale ja sa nevzdávam. V rohu najvrchnejšej police som však objavila jednu záhadnú krabicu so zvláštnymi pohármi. Boli na nich nálepky s iným písmom než tie ostatné. Opýtala som sa na ne nášho deda. Zvraštil tvár a krabicu mi vytrhol z ruky. Potom ju opatrne, veľmi opatrne, položil tam, kde som ju vzala a tichým hlasom povedal, že tie lekváre sú nedotknuteľné.
Ako každý Národný salón, aj ten náš obsahuje kúsky, ktoré sa nikdy konzumovať nebudú, pretože ich hodnota je nevyčísliteľná. Sú to kúsky, ktoré ešte zavárala naša babka, ktorá sa pominula v roku 2005...
