(na tú popoludňajšiu používam šálku s červenými bodkami, ale to, predpokladám, serióznosť mojej závislosti nijako neznižuje). Svojho muža nazývam Levanduliak a svoje dve deti Levanduliatka, aj keď vzhľadom k ich nezadržateľne sa rozmáhajúcemu vzrastu či nepatričnosti ich správania by som ich skôr mala oslovovať Levanduliatiská či Levandulíčatiská (podľa toho čo sa mi v danom okamihu podarí vysloviť). Skrátka, som závislá. Lenže. Všetky tieto aktivity sú obyčajnými prkotinami v porovnaní s tým, čo sa hodlám urobiť teraz.
„Nie je tam nejako príliš veľa levandule?“ opýtal sa môj muž, keď si prečítal ten začiatok. „Čo si to nepochopil?“ odvetila som mierne podráždene. „O to tu práve ide. Príliš veľa levandule!“ Už asi zabudol na jún. A to je ešte len polovica júla. V júni je totiž moja závislosť na maximune (ako hovoria Levanduliatka – poslednú slabiku vyslovujú mäkko). V júni sú totiž provensálske levanduľové polia v maximálnom rozkvete. Ako každý rok začnem organizovať veľký výlet. Presvedčím babku, aby týždeň postrážila deti, naplánujem povinné zastávky, oznámim v práci, že si s najväčšou pravdepodobnosťou zoberiem voľno, nakúpim troje nových zeleno-fialových šiat, zo skrine zložím kufor, utriem ho vlhkou prachovkou atď. atď. Potom sa iniciatívy chytí Levanduliak, ktorý to celé hodí do stroja, teda do navigácie a tá mu vyhodí vzdialenosť 1368 kilometrov. Jedným smerom. Samozrejme.
„Aha, to je ten dôvod prečo sme nakoniec minulý rok nešli. Ani rok predtým a ani ten predtým,“ spomeniem si náhle. Moja rokmi nahromadená motivácia akoby pichom ostrého klinca náhle vyfučí a ja poviem „Počuj, nečítali sme náhodou niekde, že aj na Slovensku je nejaké levanduľové pole?“ Môj muž pokrčí plecom. Jemu je to vlastne jedno. Veď on nie je závislý. Aj keď tento rok bol tak trochu sklamaný. Tešil sa, že prebehne svoje nové auto.
Áno, na Slovensku skutočne nejaké levanduľové polia sú. Moji priatelia, ktorí vedia o mojej závislosti, mi z času na čas pošlú link na nejaké to fialové políčko. Lenže, o to práve ide. Sú to len políčka. A ja chcem pole. Čo pole, polisko! Nekonečné lány levandule. Kam až oko dovidí a nos docíti. A tak viete čo? Ja si to polisko založím. Áno. Presne tak. Nieže by som tušila, ako sa taká levanduľa pestuje, zberá či spracováva. Ale veď existuje Google. No nie? A okrem toho, ja to pole už vlastne mám. No dobre, nie je tak úplne moje. Patrí mojej matke a asi 12 jej bratrancom a sesterniciam z prvého či druhého kolena.
Dostali ho ako náhradu za nejaký iný pozemok, ktorý zhabali môjmu prastarému otcovi niekedy po vojne. Tento náhradný pozemok je síce oveľa horšej kvality, sťažujú sa všetci moji blízki či vzdialení príbuzní, lebo vraj cezeň vedú elektrické drôty, a tak sa asi nebude dať použiť na stavebné účely, čo by jeho hodnotu podstatne nafúklo. Ale levanduli nejaké to elektrické vedenie vadiť nebude. Či áno? Okrem toho sa tento pozemok nachádza na akomsi mieste pri Nitre, ktoré sa volá Párovský háj. Nádherné meno. Totálne romantické. Keď mi o ňom moja mama rozprávala, hneď som sa rozhodla. Veď si to predstavte: Levanduľové pole v Párovskom háji. Tomu sa nedá odolať.
S pozemkom sa momentálne nič nedeje, keďže všetci čakajú na zmenu primátora Nitry, čo vraj bude mať za následok vyňatie pozemku z poľnohospodárskeho fondu a jeho premenu na stavebný pozemok. Lenže v posledných voľbách k zmene primátora nedošlo, čo len nahráva môjmu skvelému plánu. Požiadam príbuzných, aby mi pole prenajali. Myslím, že sa potešia. Keď neleje, nech teda aspoň kvapká.
Tak som opäť začala organizovať. V práci som oznámila, že s najväčšou pravdepodobnosťou dám čoskoro výpoveď. Začala som horlivo googliť a zisťovať, ako sa píše podnikateľský plán. Budem si totiž musieť zrejme požičať. Levanduliak povedal, že mi na môj „levanduľový plán“ (spôsob akým to povedal naznačoval, že chcel skôr použiť slovo šibnutý) naše životné úspory nedá. Okrem toho som pravdaže zisťovala čo také pestovanie, obrábanie, spracovávanie a predaj levandule všetko obnáša. A viete čo som zistila? Že to obnáša 1368 kilometrov úkonov. Jedným smerom. Samozrejme. Moja rokmi nahromadená motivácia akoby pichom ostrého klinca náhle vyfučí a ja poviem: „Nedalo by sa o takom levanduľovom poli radšej len písať?“ Môj muž pokrčí plecom. Je mu to fuk. Veď on nie je závislý. Zdá sa ale, že mu aj trochu odľahlo. Zbabelec!
A tak začnem opäť organizovať. V práci oznámim, že síce výpoveď nedám, čo už za daných okolností spôsobilo skôr sklamanie ako úľavu, ale že si asi budem brávať častejšie voľno, nakoľko sa budem intenzívne venovať písaniu príbehu o mierne šibnutej žene (ale viete, tak príjemne šibnutej), ktorá sa rozhodne zanechať svoju relatívne lukratívnu prácu vo výrobnom podniku a bez predošlých skúseností sa pustí do pestovania levandule. Bude sa to volať Levanduľové pole s.r.o. (alebo radšej Levanduľové polisko s.r.o.?). Ešte netuším. Nejako sa to hádam vyvinie.
V každom prípade dúfam, že si ho občas prečítate.
Vaša Šampónia Levanduľová
