Zopár neznalých zákazníkov sa šokovane otočilo mojim smerom a dosť pohoršene zazeralo. Kupovali zrejme čosi typicky chutné, ako napríklad ružovú Barbi, plyšového krtka či červený plastový bager. Očividne sa nevyznajú, čo dnes letí vo svete detí. Alebo ich deti majú menej než 4 roky. Prípadne viac než 13 (ale tí si rozhodne pomýlili obchod, iStore je o poschodie vyššie).
Pani predavačka sa však, pravdaže, vyznala. Bez zaváhania podišla k pokladni, veď tie najvychytenejšie novinky bývajú vždy umiestnené neďaleko pokladne, položila na pult škatuľu s niekoľkými plastovými nádobkami, trocha sa v nej pohrabala a jednu, obsahujúcu krikľavo-zelenú hmotu, položila na pult. „Tento jeden je prdiaci. Je posledný.“ „Fúú, ledva som to stihla,“ povedala som si spokojne, schmatla nádobku, zaplatila €1,79 a už ma nebolo.
Keď som to nakoniec položila pred môjho syna, od radosti poskakoval ako zajko uprostred lánu hlávkového šalátu. Už týždeň o ničom inom nerozprával, dokonca si sám od seba urobil úlohy bez toho, aby som mu to musela desať krát pripomínať a ešte aj sľúbil, že sa na celé dva dni vzdá všetkých počítačových hier, ak mu kúpim prdiaci sliz. Mala som síce pokušenie byť aspoň raz zodpovedným rodičom, čo nesplní každý vrtoch svojich ratolestí, ale taktiež som bola strašne zvedavá, čo sa s tým slizom vlastne robí.
Otvoril plastový uzáver, strčil tam prst a zatváril sa nanajvýš blažene. Potom odtiaľ vytiahol akúsi už na pohľad nechutnú mastnú hmotu, ktorú s nadšením premieľal v rukách. Asi tak nejako si predstavujem výsledok brušnej liposukcie a zrejme sa to z toho aj vyrába. Vyzeralo to trochu ako plastelína, ale je to redšie a mastnejšie. Chvíľami to nechal visieť v ruke, vtedy to vyzeralo ako to, čo nám trčí z nosa počas silnej nádchy, a náramne sa na tom zabával. Vzápätí to položil na vrch nádobky tak, že sa väčšina prelievala cez okraj a silou do toho strčil dva prsty. Vydalo to zvuk, podľa ktorého dostal výrobok meno, na čo sa môj syn hlasno rozosmial. Nakoniec sa k nemu s nemalým entuziazmom pridal aj jeho starší brat a takto sa zabávali minimálne hodinu.
Okrem prdiaceho slizu sú u nás obľúbené aj iné nechutnôstky. (Podobne ako u spolužiakov mojich detí, veď odtiaľ tie nápady nosia.) Najmä také, čo majú čosi spoločné s akýmikoľvek telesnými funkciami či tekutinami. Jednou z ich najobľúbenejších knižiek je, ako ináč, Prdiprášok doktora Proktora. Alebo jedna, čo sa volá Pozor, mama vybuchne! (nie od hnevu, ale doslova). V obľube sú tiež zombíci. Hlavne ak im chýbajú oči, odpadáva hlava, prípadne z nej vyteká mozog. Stále síce milujú aj takú chutnú klasiku akou je Lego, ale v poslednej dobe mám dojem, že táto hračka začína byť stratou peňazí. Kúpite im zostavu za €30, oni to nadšene rozbalia, za 15 minút to majú poskladané, uložia hotovú kreáciu na poličku a je po hraní.
Keď už spomíname klasiku, okrem Lega máme tiež plyšové hračky. Napríklad jednu v tvare karfiolu. Alebo Mortíka (od slova Mort – smrť). Ten je strašne zlatý s takými obrovskými vypúlenými očkami. Keď mi je trocha smutno, aj ja si s ním rada pospím. Potom majú dvoch hadov, jeden sa volá Ripulán a druhý Fialko. Radi si ich obtáčajú okolo krku. Sú takí mäkučkí. No a taktiež obrovského čierneho mračiaceho sa nahnevaného vtáka Bombsa (od slova bomba).
Ešte že som si na to spomenula! Takmer som zabudla na výsostne obľúbenú kategóriu výbušnín. Na posledné narodeniny dostal môj starší syn tortu v tvare veľkej kocky. S červenými pruhmi a nápisom TNT. Z boku trčal čokoládový zápalný drôtik. Poviem vám, šťastnejšieho som ho ešte nevidela.
Ale, aby ste si nemysleli, že vám to tu všetko píšem len tak pre nič za nič. Určite ste mnohé z vás bezdetné tety (prípadne aj ujovia), ktoré si práve lámu hlavu nad tým, čo kúpiť tomu synovcovi či neteri k nejakému sviatku. Prípadne ste babky (alebo dedkovia), čo chcú potešiť svoje rozkošné vnúčatká. Možno práve teraz stojíte v hračkárstve, šokovane sa pozeráte na bláznivú ženskú, ktorá od dverí kričí „jeden prdiaci prášok, prosím“, zatiaľ čo vy držíte v ruke ružovú Barbi, plyšového krtka či červený bager. Ale presne tú bláznivú ženskú si treba všímať. Tá sa totiž vyzná. Má informácie z prvej ruky.
Potešte tie deti trocha. Kúpte im (aj) nejakú chutnú nechutnôstku.
