Môj manžel bol ranostaj. Avšak iba v nedeľu. Nedeľa bola totiž naozaj vzrušujúca. Ako úplne prvé pustil kávovar, potom vybehol pred vchodové dvere, kde ledabolo pohodené už nedočkavo čakali nedeľné noviny. Kým ich stihol vyrvať z plastového obalu a rozložiť na stole, zobudila ma vôňa čerstvej kávy, schmatla ma za nosné dierky a vytiahla do kuchyne. Chvatne som natrela pár krajcov chleba maslom a džemom a už som sa aj ja hrabala v extra tlstom nedeľnom vydaní Washington Post.
Rozdelené sme to mali dokonale. On začínal odzadu. Športom. Ja som preletela hlavné správy (washingtonská politika ma nikdy príliš nezaujímala) a rýchlo sa prepracovala k jadru. Recenzie nových kníh, filmov, cestovateľské príbehy, kvalitné reportáže zo sveta a mnoho iného. Potom sme si dvojstrany všelijako povymieňali, sem-tam čosi okomentovali. O hodinu manžel spravil čerstvú kávu a pustil sa do kupónov. Vystrihovanie zľavových kupónov z nedeľných novín, dovolím si tvrdiť, je jedno z najobľúbenejších hobby veľkého množstva Američanov. Preto aj mnohí odoberali nedeľné noviny, i keď počas týždňa ich nezaujímali.
Zľavové kupóny sú úplná blbosť. Nútia vás kupovať veci, ktoré vlastne nechcete, len preto, že máte na ne zľavu 20 centov. Ale môj muž bol Američan, a ako takého ho to nesmierne bavilo. Kúpil si špeciálnu peňaženku s mnohými priehradkami, kde sa dali kupóny roztriediť podľa typu. Kupóny na kozmetiku, suché potraviny, mrazené, mliečne výrobky atď. Pri pokladni potom strávil trojnásobok bežného času šmátraním sa v jeho špeciálnej peňaženke a zháňaním toho správneho kupónu.
Musím ale priznať, že som kupónovému ošiaľu postupne prepadla aj ja. Veď viete, všetko je o zvyku. A keď sa niečomu dostatočne dlho vystavujete, naveľa si na to zvyknete. Alebo to dokonca začnete milovať. Podobne som nakoniec prepadla aj americkému futbalu. Ja viem, neuveriteľné! Žena – Európanka a americký futbal, to sa naozaj nehodí. Ale keď niekoľko rokov strávite mnoho nedeľných popoludní pri futbale, a pritom počúvate komentáre vzrušených, často až rozzúrených ľudí, skôr či neskôr sa namotáte. Ani netušíte ako a odrazu aj vy začnete nadávať v tých správnych momentoch, kričať „touchdown“, „fumble“ či „incomplete pass“, vstávať z kresla a zatínať päste a uznávať jediný tím na celý život – čiže Washington Redskins. Náhle sa vaši americkí príbuzní či priatelia prekvapene otočia a povedia: „videl si to, ona sa tomu normálne rozumie!?“ a vy si v jednom nečakanom momente získate ich rešpekt a doživotné priateľstvo. Stanete sa jedným z nich. A to len vďaka obyčajnej bláznivej hre s pripučenou loptou.
K nedeli okrem novín a futbalu často patrilo aj pomarančové kura. Veď, ak väčšinu doobedia strávite čítaním či vystrihovaním z novín, na varenie nedeľného obeda akosi nezostane čas. A tak okolo dvanástej konečne naposledy zašuštíte obchytanými stránkami a zavelíte: „Ideme na Čínu!“ Tam sa dlho predlho vŕtate v jedálnom lístku, hoci ho už poznáte naspamäť, ale nakoniec si predsa len objednáte to, čo vždy. Pomarančové kura. Napriek tomu, že ste si to už sto krát zakázali. Pretože stravovať sa treba pestro.
Lenže vy tušíte, že váš pobyt za oceánom jedného dňa skončí (aspoň taký bol prapôvodný plán) a vy sa budete musieť vrátiť k európskej verzii čínskej stravy, ktorej súčasťou pomarančové kura, žiaľbohu, nie je. Nechápem prečo, ale je to tak. A je to strašne smutné. A niekedy úplne vážne premýšľam, že si kúpim spiatočnú letenku do New Yorku (či Bostonu či kdekoľvek inde), z letiska sa odveziem taxíkom do najbližšej čínskej reštaurácie, napchám sa pomarančovým kuraťom a najbližším letom sa vrátim späť. Nemala by som to tu takto otvorene písať, príliš živo si to predstavujem a hustými zhlukmi slín si máčam novú klávesnicu.
Uznávam, že vyprážané kúsky kuraťa v zlato-hnedej nasladlej lepkavej omáčke, ktoré podávajú aj u nás, sa na americko-čínske pomarančové kura dosť podobajú. Ale nie je to ono. Tá pomarančovo-pikantná príchuť chrumkavých mäskových nugetiek, tie čerstvé rezy pomaranča, tie svietivo zelené konáriky brokolice udusené v pare – no jedna báseň! Zrejme nie úplne zdravá (príliš veľa cukrov), ale čo už jeden hriešny smrteľník narobí...
Keď už je reč o lepkavom nasladlom, treba, pravdaže, spomenúť aj javorový sirup. Ja som si, bohužiaľ, obľúbila taký ten lacný supermarketový, ktorý zrejme žiaden výťažok z javora neobsahuje alebo ak, tak len mizivé percento, ale ako vravím. Je to celé o zvyku a dostatočne dlhom vystavovaní sa čomusi. A keďže na Slovensku sa predáva len ten kvalitný kanadský, ktorý je naozaj z javora (odrazu sme krajinou, kde dostať len kvalitu!), tak mi ten americký šmejd seriózne chýba.
Sľúbila som aj pár iných maličkostí, ktoré na Slovensku často nenachádzam, napríklad široké hladučké cesty, ľudskú úslužnosť, najmä v styku so zákazníkom, ktorá sa mi síce zo začiatku zdala v USA prehnaná, ale aj na ňu som si dosť rýchlo zvykla. Tiež by som rada spomenula architektonickú jednotnosť budov, najmä v tých bohatších oblastiach, ktorá u nás takmer úplne vymizla. Naše mestá sa stali nepekným zhlukom nesúrodých stavebných štýlov a farieb a postupne sa to prenieslo aj na dediny, ktorých jedinou výhodou zostáva, že neobsahujú paneláky – síce zateplené, takže pôsobia relatívne novo, ale ten miš-maš bláznivých farieb a dekorácií je v mnohých prípadoch takmer odpudivý.
Na záver nemožno nespomenúť nakupovanie. Hovoríme predsa o zemi obchodných príležitostí. Výpredaje v amerických obchodoch sa stali natoľko absurdnými, že i samotní Američania si z nich robia srandu. Je to však niečo, čomu takmer nikto nedokáže odolať. Začne to nenápadne. Najskôr si všimnete 50percentný výpredaj na celý sortiment nejakého obchodu. Potom vám ponúknunu ďalších 10 percent za to, že ste senior alebo veterán, alebo matka, alebo otec alebo človek nižší než 150 cm alebo vyšší než 150, ďalších 20 percent dostanete za to, že si kúpite tri veci naraz a ďalších 10 za to, že budete nakupovať pred deviatou ráno alebo po deviatej večer. Dostali sme sa už k nule? Mimochodom, môj manžel žartovne hovorieval „mojím životným cieľom je nazbierať toľko zliav, že dostanem tovar a k tomu aj peniaze.“ Nikdy sa mu to však nepodarilo.
Možno si teraz mnohí poviete, že bláznivé zľavy máme aj u nás, že Washington Post môžem čítať online, že americký futbal dávajú aj na našich športových kanáloch a že pomarančové kura si môžem uvariť aj sama. Áno, teoreticky máte pravdu. Aj som to vyskúšala, ale ... nebolo to ono. Tu je jeden fotografický dôkaz. Jedno nedeľné ráno som si na stole plnom detských hračiek, pri šálke kávy a v pyžame pustila online prehľad najzaujímavejších momentov zo zápasov amerického futbalu z predchádzajúceho týždňa. Bez vzrušených komentárov zainteresovaných okolosediacich to bola pekná nuda a potom do kuchyne ospalo vošli moje deti a prekvapene sa opýtali: „mama, to prečo pozeráš ragby!?“ ...
