Ktovie kam sa z našich životov vytratilo...
Mala som nedávno Covid. To však nie je to najhoršie. Okrem toho, že som nakazila 90 percent svojej blízkej rodiny, najhoršie bolo zistenie, že akosi nedokážem byť sama so sebou.
Prvý deň bol, pravdaže, skvelý. Ležať celý deň v posteli, kým chlapi makali v kuchyni, stálo za všetky tie sople a striedavé horúčky. Druhý deň bol tiež vcelku príjemný. Pozrela som si päť romantických komédií po sebe a medzitým si trochu pospala. Na tretí deň ma však z toho pozerania do obrazoviek rozboleli oči, a tak som bola nútená namiesto zraku zapojiť do činnosti sluch, čiže pohľadať vhodné podcasty. Okrem toho sa k slovu prihlásila aj otravná nervozita z ničnerobenia, čo je psychická porucha väčšiny súčasnej populácie. (Ničnerobenie má byť predsa príjemné a nie aby nás pripravilo o nervy už po púhych troch dňoch!) Zahnať som sa ju rozhodla podcastmi o meditácii. Ani som netušila, že ich toľko existuje.
Možno ste o meditácii počuli len povrchne, poďme si ju preto stručne zadefinovať. Meditácia je mentálne cvičenie, ktoré trénuje pozornosť a uvedomovanie si (prítomného okamihu či stavu). Jeho účelom je obmedziť reaktivitu na vlastné negatívne myšlienky a pocity, ktoré, hoci môžu byť znepokojujúce a pozornosť pútajúce, sú vždy prchavé (www.psychologytoday.com).
Najbežnejšou meditačnou technikou je sústreďovanie sa na vlastný dych. Mnohí meditační začiatočníci sa mylne domnievajú, že podstatou meditácie je na nič nemyslieť. Nie je to tak. Nech robíme, čo robíme, myšlienky budú prichádzať a odchádzať. Dôležité však je sa nenechať nimi opantať, nenasledovať ich, nereagovať na ne. Treba ich nechať plynúť, len si ich všimnúť a prijať ich také, aké sú. Akoby sme sa odrazu premenili na vonkajšieho pozorovateľa, ktorý vidí naše myšlienky, ale nie je nimi ovplyvnený. Ak sa nám to nedarí, je nutné sa opäť vrátiť k vlastnému dychu. Nádych, výdych, hlboký nádych, pomalý výdych...
Keďže som nemala nič lepšie na práci, rozhodla som sa meditáciu vyskúšať. Sústreďovať sa však na vlastný dych, keď máte Covid, nie je to pravé orechové (dokonca ani makové). Nejeden hlbší nádych ma rozkašlal, pomalý výdych zas rozpískal, čo malo za následok negatívne myšlienky rôzneho druhu, na ktoré bolo naozaj ťažké nereagovať a takmer nemožné ich prijať také, aké sú. Človek by musel byť sám meditačný guru, aby dokázal odolať myšlienkovej postupnosti typu: „kde som to len, doparoma, mohla chytiť ... a prečo som, hlupaňa, prestala nosiť ten respirátor, ja viem, že sa už nemusí, ale predsa ... a to je super mať teplotu v najväčších horúčavách ... a to je už len pech mať Covid zrovna v čase, keď má manžel celozávodnú dovolenku a chceli sme niekam cestovať ...“.
Očividne mi tá meditácia veľmi nešla. Základom je nehodnotiť, neváľať sa v bahne vlastných negatívnych myšlienok a sebaobviňovania. A to sa mi akosi nedarilo. Ale nevzdávala som sa. Aj tak som nemala čo iné robiť, tak som sa začala obzerať po iných meditačných technikách. Okrem sústreďovania sa na vlastný dych je možné venovať pozornosť aj iným telesným pochodom. Napríklad je možné „oskenovať“ celé telo a vnímať, ako sa cítim v jednotlivých partiách, prípadne si uvedomovať, ako sa môj zadok dotýka stoličky, prípadne chrbát podlahy alebo chodidlá zeme. Skenovanie celého tela počas Covidu však tiež nie je úplne príjemné, najmä ak vás bolí každý jeden sval. Ak začnete od hlavy, už pri pleciach sa vám môže stať, že nechtiac skĺznete do starej dobrej myšlienkovej frekvencie „kde som to len, doparoma, mohla chytiť ...“.
Nebola som o moc úspešnejšia ani keď som začala od nôh, a tak som sa rozhodla, že skúsim techniku pozerania na jeden bod. Vybrala som si nálepku na skrini, ktorú tam moje deti nalepili pred asi desiatimi rokmi a doteraz tam svieti. Stačila sotva minúta sústredeného pozorovania tejto nálepky, keď sa dostavila nová myšlienková postupnosť: „prečo tu tie nálepky už tak dlho tolerujem ... ako môžem byť taká neporiadna ... ktovie, či by ešte išli dole ... a čím ... musím ísť kúpiť nejaký prípravok ... nemôžem, mám Covid ...“.
Odtrhla som teda zrak od nálepky a zahľadela sa na zadnú stranu mobilu. Sivá neutrálna farba sa javila byť vhodnejšia na meditáciu než otravná nálepka. Zrejme som sa už aj trocha lepšila, lebo tentoraz som vydržala takmer celé tri minúty, kým sa na mňa vyvalili myšlienky typu: „ktovie, či sú na Facebooku nejaké nové príspevky ... a čo tak Instagram ... a nevydal niektorý z mojich obľúbených youtuberov nejaké nové video?“ Tak to ma už naozaj naštvalo! Človek sa tu poctivo snaží krotiť svoje myšlienky a oni akoby to tušili a schválne otravovali, akoby mozog musel stále dokazovať, že je užitočný, keď už spotrebuje toľko kyslíka.
Problém je v asi tom, že sa príliš snažím, pomyslela som si. Meditovanie by malo byť také skôr mimovoľné, bez prílišného namáhania sa. Ale ako to dosiahnuť? A vtedy som si spomenula na „čumenie do blba“. Už som naň takmer zabudla, veď človek ho už nezakúsil pekných pár desaťročí, ale zamladi sa mi to stávalo dosť často. Viete, je to taký ten stav, keď sa vás niekto opýta, „na čo myslíš?“ a vy odpoviete „na nič, len tak čumím do blba“. Je to presne ten želaný stav, keď nemáte žiadne konkrétne myšlienky či vnemy, len prežívate prítomnosť, samotné čisté bytie. Cítite akýsi prirodzený pokoj a keby sa vás niekto opýtal, aké to je, poviete, že veľmi dobré, ale pritom to nie je žiadna eufória.
Bývali časy, keď ľudia zažívali čumenie do blba často a spontánne. Museli však k tomu byť vytvorené určité podmienky, ktoré už v dnešnej dobe takmer nie sú možné. Človek musel byť nejaký čas v situácii bez prílišného množstva vonkajších vnemov. Dnes by sme povedali, že sa nudí. Napríklad počas cesty vlakom alebo pri čakaní v rade alebo len tak, keď si dá krátku prestávku od práce, najmä tej fyzickej. Lenže dnes si už takúto nudu nikto nedopraje. Už po pár sekundách vyťahujeme mobily a svoju myseľ, pekne pripravenú na mimovoľnú meditáciu - či čumenie do blba, rozptyľujeme. A toto neustále rozptyľovanie a dráždenie mysle potom spôsobuje kadejaké problémy, na ktoré potom hľadáme riešenia, napríklad meditáciu.
Áno, je to tak, ale čo už dnešný človek, úbožiatko, narobí. Mobily máme úplne všetci a v nich je toľko zaujímavých aplikácií ...
Už, už som to chcela vzdať a chytiť opäť do ruky mobil, keď mi zrak padol na okno. Respektíve na balkónové kvety za oknom. Pomaly som vstala a prešla na balkón. Tento rok som si tam nasadila všeličo, napríklad petúnie, ktorým sa mimoriadne darí. Majú obrovské ružové, fialové a biele zvonce a visia v hustých strapcoch cez zábradlie. Ani neviem, čo mi to napadlo, určite to muselo byť z tej hroznej nudy, ale odrazu som nos strčila do jedného ružového zvonca a zhlboka sa nadýchla. Napodiv som sa nerozkašlala, a tak som vyskúšala ďalší nádych a potom ešte ďalší a ďalší. Takto som vydržala niekoľko minút, pociťujúc zvláštne uvoľnenie, potom som nos odtiahla a pozorovala všetky tie zaujímavé detaily kvetu a ako je upevnený k stonke a k nej listy a zamýšľala sa nad tým, aké je to neuveriteľné, že z jedného semienka vyrastie toľko nádhery.
Trvalo to celé asi desať minút (možno aj dvadsať, človek akosi stratí pojem o čase), ale počas tej doby mi myseľ nezamorila ani jedna myšlienky typu „kde som to len mohla chytiť“. Nič také. Bolo to takmer také príjemné ako staré dobré čumenie do blba a stačilo k tomu strčiť nos do kvetu.
Keď som potom nad tým uvažovala, strkanie nosu do kvetu je vlastne istá forma meditácie, ale omnoho lepšia než sústreďovanie sa na vlastný dych. Aspoň teda pre priemerného občana, meditačného začiatočníka. Dá sa však nahradiť aj pozorovaním vtákov, čmeliakov, ovocia na stromoch, oblakov či obyčajného chvenia listov. A úplne dokonalý je dážď, ale ten je, aspoň momentálne, dosť zriedkavý.
Hocičo prírodné a prirodzené je vhodné, lebo práve to nás upokojuje vyvolávaním pocitu, že sme tam, kde máme byť a robíme to, čo máme robiť. Okrem toho nám tieto výtvory prírody pripomínajú, že dobré veci sa dejú okolo nás bez toho, aby sme sa o to museli nejako veľmi pričiniť a že to naozaj dobré v našich životoch sa väčšinou skrýva v zdanlivo banálnych maličkostiach.
P.S. A tak, milí priatelia, je čas, aby ste prestali čítať blogy, zavreli ten počítač a utekali strčiť nos kvetu. A toto robili aspoň desať minút denne, kým tu tie kvety sú. Na zimu si vymyslíme niečo iné, trebárs pozorovanie plameňa sviečky...
