Nie naraz, pravdaže. Záleží od toho, do ktorej skupiny v danom momente patrím. Ak som práve šoférom, lezú mi na nervy cyklisti, najmä ak idú dvaja vedľa seba na frekventovanej ceste. Vadia mi aj chodci, najmä tí so samovražednými sklonmi, ktorí náhle vstúpia do vozovky bez akéhokoľvek spomalenia či obzretia sa. Ak práve patrím do skupiny chodcov, lezú mi na nervy šoféri, najmä tí, ktorí nezastavia, keď náhle vstúpim do vozovky bez akéhokoľvek spomalenia a obzretia sa, a cyklisti, ktorí sa ženú po chodníku akoby sa nechumelilo a cinkajú na mňa ako šialení, keď sa s rodinou prechádzame z nohy na nohu a zaberáme celý chodník. No a keď som práve cyklistom, lezú mi na nervy chodci, ktorí sa špacírujú vo veľkých skupinách a zaberajú celý chodník (hoci niekedy dokáže celý chodník zabrať aj jediný chodec) alebo ešte horšie, keď kráčajú po cyklochodníku a zatvária sa, že akože zažívajú náhly infarkt, keď na nich právom spustím spŕšku cinglovačiek z môjho špeciálne upraveného zvončeka.
No a nech už v danom momente patrím do ktorejkoľvek z vyššie uvedených skupín, často leziem na nervy aj sama sebe, najmä ak sa niekoľkokrát za hodinu prichytím, ako si mrmlem „Ty nadávka!“ alebo „To je ale nadávka!“.
Podobné pocity, samozrejme, netrápia len mňa, ale sa stávajú bežnou realitou cestnej a chodníkovej premávky. Obzvlášť v mestách, ktoré sa pokúšajú obmedziť počty v skupine šoférov v prospech ostatných skupín, najmä cyklistov. Viete, cesty kedysi patrili šoférom a chodníky chodcom a tých pár (zväčša rekreačných) cyklistov, ktorí sa odvážili do tohto usporiadaného sveta zamiešať, sa tam už nejako pomestilo. Ale zavedením dosť tvrdých regulačných opatrení, najmä parkovacích politík, sa počty nerekreačných cyklistov výrazne nafúkli a tým narástla aj agresivita voči nim zo strany ostatných priestoru-chtivých skupín.
Táto teritoriálna vojna o asfalt sa zdá byť najkrvavejšia práve u nás, v Trnave. Vedenie nášho mesta sa rozhodlo poňať vec rázne a komplexne, za pár rokov vybudovalo veľké množstvo cyklochodníkov a zaviedlo prísne parkovacie pravidlá takmer v celom meste, nielen v centre. Inšpiráciou sú mu niektoré európske mestá, najmä tie v Holandsku, kde sa bicykel už dávnejšie stal hlavným presúvadlom. Tým sa naše mesto stalo na oplátku vzorom pre mnohé iné slovenské okresné či krajské mestá, ktoré sa k nám chodia radiť a inšpirovať. Mnohí z nás občanov teda kúpili alebo vytiahli z pivníc zaprášené velocipédy a poďho do ulíc. Lenže tie ulice sa zázrakom nerozšírili, sú stále rovnako úzke ako predtým, a tak sa cyklochodníky budujú na úkor ciest a niekedy aj chodníkov, ale najmä na úkor parkovacích miest pre motorové vozidlá. Nie je preto prekvapivé, že najmä šoféri tým nie sú úplne nadšení. Dokonca by sa dalo povedať, že sú vyslovene naštvaní, čo je aj tak dosť slabé slovo. Skôr by sa asi mala použiť nejaká nadávka.
Ani si neviete predstaviť koľkokrát som už začula rozhovor hlúčika spoluobčanov (či už na chodníku, v kaviarni, v kancelárii či na parkovisku), ktorý znel zhruba takto. „Ten nadávka primátor aj s tou jeho nadávka parkovacou politikou nech ide do nadávka, len sa opováži prísť na našu ulicu a začať tam kresliť tie jeho nadávka čiary na ceste, takú mu jednu nadávka...“. A to nehovorím o žiadnych primitívoch (hoci aj takí sa nájdu). Sú to normálni, slušní, vzdelaní občania, ktorí sú však prehnane podráždení. Túto svoju podráždenosť potom smerujú okrem primátora aj voči cyklistom, keďže tých stretávajú častejšie než jeho (i keď primátora je často vidieť v uliciach mesta práve na bicykli).
A treba priznať, že sa k nim niekedy pridám aj ja, ale prisahám, že len výnimočne, lebo inak parkovaciu politiku mesta viac-menej schvaľujem (keďže na našej ulici sa čiary na ceste zatiaľ nemaľovali). Ale aj mne sa už stalo, že som sa vybrala s chorými deťmi na polikliniku a išla tam autom, lebo žiadať choré deti, aby sadli na bicykel nie je úplne to pravé orechové, no a tam som na parkovisku krúžila dookola hľadajúc voľné miesto aj pol hodinu, lebo toto parkovisko sa po zavedení parkovacej politiky stalo najlacnejšou alternatívou aj pre tých, ktorí práve neplánovali navštíviť polikliniku. Nakoniec som bola nútená zaparkovať na streche parkovacieho domu, kde som už bola taká vynervovaná, že som oškrela auto a ... naučila vlastné deti pár šťavnatých nadávok.
To bolo ešte v dobe, keď som netušila, že aj v okolí polikliniky sú zóny typu B, kde môžu rezidenti mesta (po zakúpení rezidentskej karty za 1 euro ročne) parkovať zdarma. Dnes kartu síce už mám, ale aj tak sa mi stáva, že v okolí polikliniky zdarma či za akceptovateľnú cenu zaparkujem len ťažko (najmä preto, že sa parkovaciemu domu zďaleka vyhýbam). Celkovo by sme tu mohli o parkovacej politike mesta polemizovať hodiny a poniektorí z nás by pritom isto využili celý svoj repertoár nadávok. Mohli by sme donekonečna rozoberať všetky tie zložité aspekty súvisiace s dopravou a parkovaním v meste ako mestskú dopravu, záchytné parkoviská, parkovacie domy v okolí stanice, nemocnice a iných frekventovaných miest, postoj rezidentov okolitých obcí, ktorí v našom meste pracujú, a tak ďalej. Z pracovných dôvodov prichádzam do styku so zamestnancami mestského úradu vrátane tých, ktorí pracujú na tvorbe parkovacej politiky, a preto o nej viem zrejme viac než bežný občan. A to je aj dôvod, prečo ju schvaľujem. Mám dostatok informácií. Myšlienka stojaca za celým projektom je zdravá. Ale ide o veľký, komplexný a náročný proces a je len normálne, že nepôjde okamžite hladko. Dlho som sa však zamýšľala nad tým, prečo sú aj normálni, slušní a vzdelaní ľudia, vrátane mnohých, ktorí nášho primátora volili, tak strašne nasrdení, keď uvidia cyklistu a spomenú si tým na parkovaciu politiku mesta.
Dôvodov je určite viacero vrátane mnohých kultúrnych, ale zaujal ma najmä jeden z nich, ktorý som pracovne nazvala „skriňový paradox“. Predstavte si situáciu, že si kúpite skriňu na kabáty napriek tomu, že ju v byte nemáte kam umiestniť. A tak ju šupnete na chodbu, teda do spoločných priestorov vo vašom bytovom dome. Je hneď vedľa dverí do vášho bytu a vlastne tam nikomu príliš neprekáža. Trochu to špatí celkový dojem z bytovky, ale komu už len na tom záleží. Alebo možno aj priestor na skriňu v byte máte, ale je to predsa otravné trepať takú kraksňu dnu. Je praktické nechať ju pred dverami. Kabáty si vyzlečiete tam, skriňu zamknete a do bytu už vstúpite bez zbytočných zvrškov.
Takéto niečo v podstate nemusí byť problém, v starších bytovkách bývali spoločné priestory vcelku veľkorysé, problémom to začne byť až vtedy, keď tento nápad dostanú všetci obyvatelia bytovky a najmä, keď mnohí majitelia/nájomníci začnú mať takéto skrine dve. Alebo tri. Alebo aj štyri. Z nich jedna už doslúžila, má defekt na dvoch nohách, ale nik ju neodstráni. Aby ste sa dostali do svojho bytu, musíte kľučkovať medzi skriňami a keď náhodou priberiete, čo sa vám môže poľahky prihodiť, možno sa do svojho bytu ani nedostanete. No a keď si odrazu zmyslíte, že by sa vám zišla skriňa aj na topánky, nemáte absolútne žiadnu šancu ju niekam umiestniť.
No a potom príde domovník, ktorého ste si ako vlastníci bytov sami zvolili, rozhodne sa urobiť poriadok so skriňami, nakreslí na podlahu čiary určujúce, kde skrine môžu stáť tak, aby sa cez chodbu dalo prechádzať, vyrubí poplatok za takéto užívanie spoločných priestorov, ktoré vloží do spoločnej kasy a následne použije na opravu strechy či vysadenie kvetov pred bytovkou. No a nakoniec ho väčšina nájomníkov začne nazývať „ten nadávka, nadávka, nadávka“. Najmä preto, že obmedzil ich sväté právo narábať s vlastnými skriňami ako sami uznajú za vhodné.
Možno sa teraz pýtate, prečo som skriňový paradox nazvala paradoxom. V čom vlastne spočíva? No, paradox je v tom, že ak hovoríme o skriniach, každému príde spomenutý príbeh absurdný, ale keď to prevedieme na autá, už to odrazu absurdné nie je. Samozrejme, príklad so skriňami je trochu pritiahnutý za vlasy, ale krásne demonštruje to, že cesty a parkoviská sú spoločným priestorom všetkých občanov (s výnimkou tých súkromných) a to sa týka aj toho miesta pred vašim domom. A že tento priestor sa už tak zaplnil skriňami, teda pardon, autami, že už nie je možné, aby si každý mohol jazdiť a parkovať kde sa mu zachce a kedy sa mu zachce, a to úplne zdarma. Neviem ako vy, ale ja mám taký pocit, že niektorí ľudia (a mnohí z nich sú normálni, slušní a vzdelaní) to ešte akosi nepochopili alebo jednoducho nechcú akceptovať.
Niektorí to aj pochopili, ale skôr neuznávajú spôsob, akým sa regulácia vykonáva. Príliš mnoho veľkých zmien v krátkej dobe nerobí nikomu dobre. To je jasné. Ale často je problém len v tom, že nemajú dosť informácií, trebárs o výhodách pre rezidentov mesta alebo o dôvodoch, prečo boli niektoré opatrenia zavedené tak, ako boli. Webovú stránku, kde sa o tom môžu dočítať z trucu ignorujú a keď dostanú písomnú informáciu od mesta do schránky, okamžite sa im zdvihne tlak, leták hodia o zem, podupú ho a zvolajú: „nadávka, nadávka, nadávka“.
Ale nadávaním sa ešte nič užitočné nedosiahlo, teda okrem väčšej pestrosti jazyka, a preto sľubujem, že nabudúce, keď stretnem chodca na cyklochodníku, zahryznem si do jazyka, pekne ho pozdravím a poprajem mu pekný deň. Lebo aj mne sa už stalo, že som sa kráčajúc zasnívala a nečakane sa ocitla uprostred cyklochodníka. Alebo naopak, šliapala som do pedálov, premýšľala nad nesmrteľnosťou chrústa a znenazdajky sa ocitla na chodníku, hoci hneď vedľa bol cyklochodník. Chodec idúci oproti ma pozdravil slovami: „načo máte tie nadávka cyklochodníky“ a poprial mi mizerný deň. Cítila som sa previnilo, ale tiež si uvedomila, že každý z nás sa sem-tam zasníva či zarozpráva a niekomu zavadzia. Horšie je to s tými, čo zavadzajú zámerne alebo preto, že sú im druhí ukradnutí.
A tým sme sa úspešne prepracovali k záverečnému klišé, že čím viac nás na cestách a chodníkoch je (a bude nás stále viac), tým dôležitejšia je vzájomná tolerancia. A dobrá regulácia. A zdravé nervy. Asi to chce vitamín B. Či ktorý to je vhodný na nervy ... alebo existuje vitamín, ktorý si dáte, aby vám druhí neliezli na nervy?
A taktiež sľubujem, že v budúcom blogu už nebude toľko nadávok (aj keď bolo príjemné slobodne si zanadávať, kým cenzúra dovolí).
