Obžerstvo je vraj jeden z hlavných hriechov. A súčasná civilizácia sa tohto neduhu akosi nevie obžrať. Najmä počas sviatkov. A tak som pár dní pred nedávnymi Vianocami vyhlásila v našom dome obdobie skromnosti. Napodiv sa toto vyhlásenie nestretlo s prílišnou vlnou odporu. Zrejme si všetci pamätajú bolestivý pocit plnosti z predchádzajúcich ročníkov „sviatkov hojnosti“.
Neschopnosť pospolitého ľudu odolať obžerstvu sa najmarkantnejšie prejavuje v supermarketoch jeden až dva dni pred Štedrým dňom. Stačí sa pozrieť na objemovú štruktúru nákupných košíkov či sledovať kolotoč zúfalých parkovania chtivých vozidiel v okolí nákupného centra.
Aby sme sa vyhli podobnému šialenstvu, napísala som manželovi skromný zoznam (naozaj len to najnevyhnutnejšie) a poslala ho na nákupy o pol siedmej ráno. A keďže som mala ešte v čerstvej pamäti kus lososa, ktorý sme vyhadzovali týždeň po predošlých Vianociach, ako prvú položku som na lístok napísala: losos – maximálne 700 gramov! Priznávam úprimne, že som tento údaj dôkladne nepremyslela. Strelila som ho len tak z brucha. Jednoducho sa mi toto číslo zdalo ako dostatočne skromné.
Keď sa môj manžel o ôsmej ráno vrátil z nákupov, spokojne skonštatoval, že sa vyhol šialenstvu, ktoré už ale pri jeho odchode naberalo na obrátkach. Milo som sa naňho usmiala a začala vybaľovať nákup. Len čo som chytila do rúk kúsok lososa a pozrela naň okom skúsenej kuchárky, vedela som, že je zle. Veľmi zle. Na etikete bolo síce napísané 780 gramov, čo presahovalo moje inštrukcie skromnosti, mne však bolo jasné, že to pre päť ľudí nebude dosť.
„Ako si sa vlastne k takému číslu dostala?“ vynadala som si v duchu. Veď sú to jednoduché počty. Päť ľudí, každému zhruba 200 gramov (veď to sa ešte spečie), to znamená minimálne kilo. „Ty koza!“ Obžerstvo je jedna vec, ale naservírovať na Vianoce ľuďom úbohý kúsok spečeného lososa je vlastne skupáňstvo.
Nesmelo som sa vybrala za manželom do vedľajšej izby. Spokojne ležal na gauči so zaslúženým pocitom, že jeho príspevok k príprave Vianoc je už úspešne vykonaný. Nežne som sa k nemu pritúlila, pochválila ho za jeho výkon a opatrne sa opýtala: „Miláčik, nezdal sa ti ten kúsok lososa ... keď si tak naň v tom obchode pozeral ... akýsi príliš malý?“
Môj muž odtrhol zrak od tabletu a rezolútne vyhlásil: „Zdal sa mi prekliate malý!“ Jemne som sa usmiala a opýtala sa: „Tak prečo si nekúpil viac?“ Uprel na mňa spýtavý pohľad, zrejme si myslel, že je to nejaký test manželskej poslušnosti a rázne povedal: „Na lístku bolo 700 gramov, tak som kúpil 700 gramov!“ Rukou si pritom rozhodne ťapol po stehne.
Boli by to zrejme bývali príšerné Vianoce, nebyť mojej umiernenej reakcie. Nerozčúlila som sa, nevyčítala. Zatvárila som sa akože to je jedno a povedala: „No nevadí, niekomu z nás sa teda losos neujde,“ a otočila sa na odchod. „Alfa samec žerie prvý,“ pripomenul mi môj manžel a zrak obrátil späť k svojmu tabletu. „A samica väčšinou nechá najskôr najesť svoje mladé,“ povedala som smutne, aby bolo jasné, komu sa losos nakoniec neujde. Pomaly som sa postavila a so zvesenými plecami pobrala späť do kuchyne.
Prišiel za mnou asi o šesť minút. Chvíľu ma podozrievavo pozoroval, ja som však len pokojne, vyrovnaná s osudom, odkladala zvyšok nákupu. Skromnosť som si navarila, skromnosť si aj zjem. Nakoniec prevrátil očami, schmatol igelitku a s hlasným vzdychom vykročil z domu. „Stačí, keď kúpiš 300 gramov, miláčik!“ zakričala som za ním. Zrejme ma však nepočul.
Parkovisko bolo plné a v uličkách sťa hladné supy krúžili ďalšie desiatky áut. Zaparkoval teda radšej medzi panelákmi a k supermarketu sa vybral pešo. Keďže tentoraz už nedržal v ruke presné inštrukcie od ženy, riadil sa svojim vlastným – mužským - inštinktom. Prstom ukázal na kus hodný pravého lovca. Predavačka ho hodila na váhu. Ručička sa ustálila na hodnote 1035 gramov. „Super,“ zvolal môj muž a dodal, „ten chcem“.
Keď sa o hodinu vrátil, zdržala som sa poznámky: „a nezdal sa ti, miláčik, ten kus akýsi príliš veľký?“ a v tichosti som ho položila do chladničky. Na ten menší kúsok. Potom som sa otočila k svojmu dobrému mužovi, jemne ho pobozkala na ústa a povedala: „Dobre si ulovil!“
Obžerstvu sme tentoraz opäť neodolali. Nevadí, veď pán Boh vraj miluje aj (kajúcich sa) hriešnikov. Skúsime teda aspoň nabudúce.
