„Ženy a chlast, to je moje!“ povedal môj muž zatiaľ čo do seba prevracal decák Actimelu a prudkým trhnutím ma pritiahol k sebe. Jeho bozk bol nasiaknutý lacto bacilmi a jeho stisk miagal tukovú vrstvu v tesnej blízkosti mojej kostrče. Za normálnych okolností to nie je záletník ani pijan. Len sa ma snaží z času na čas takýmito srandičkami trocha obveseliť. Tentoraz som to skutočne potrebovala.
Boli štyri hodiny ráno, my sme stáli v kuchyni pri okne a chystali sa na veľkú cestu. Kedysi som veľké cesty zbožňovala. Ten prísľub dobrodružstva ma príjemne šteklil v žalúdku. Teraz mám už však „svoje“ roky a k tomu dve malé deti. Jediné, čo ma v týchto dňoch šteklieva v žalúdku je prehnaná nervozita z často nepodstatných blbostí. A niekedy sa pridá aj črevná prehánka. Cestovanie s deťmi už nie je to bezstarostné zbalenie si pár handier a kreditky. Hlavne ak sa z vás postupom času, nenápadne, ale o to istejšie, stane puntičkárska, zodpovedná a úzkostlivá matka.
Môj muž to, samozrejme, vedel. Nemusela som nič povedať. Môj zamračený pohľad na zaguľatený mesiac za oknom, mu prezradil všetky tie zbytočné myšlienky. „Bude päť párov ponožiek na desať dní stačiť? Majú tie kufre pod 20 kg alebo nám zaúčtujú za nadváhu? Vzlietneme? Pristaneme? Utopí sa niekto z nás? Zakrúžkovali sme v tej poistke aj prenos telesných zostatkov domov? A bude vôbec na našom cintoríne ešte voľné miesto? Načo sú nám vlastne takéto nervy? Nemali sme radšej zostať doma? Napustiť si nafukovací bazén na záhrade a mať svätý pokoj!“
Môj manžel dopil svoj Actimel, ešte raz ma optimisticky tresol po zadku a pustil sa do znášania kufrov dole schodmi. Už len zobudiť deti a môžeme vyraziť. Akosi som sa nedokázala pohnúť z miesta. Pozerala som von oknom na ten obrovský mesiac, z ktorého ktosi trocha uhryzol, a vtedy mi to došlo. Odrazu bolo nad mesiac jasnejšie, načo sú tie nervy dobré.
Človek sa musí vydávať na cesty, púšťať do nových vecí, zažívať nezvyčajné udalosti. Nech by to boli hoci len maličkosti. Inak by sa mohlo stať, že sa jedného dňa zobudí a ani nevie ako, odrazu je z neho sedemdesiatnik. Tak ako fázy mesiaca, nové zážitky sú na to, aby prelomili tú jednoliatu, súvislú čiaru nášho napredujúceho bytia. Aby nás vykoľajili z nudnej rutiny a navždy vyryli do priamky nášho života pomníky pamätných udalostí. „Pamätáš sa, to bolo vtedy, keď sme vstali o štvrtej ráno, ty si ma bozkával s ústami plnými jogurtového nápoja a za oknom svietil nahryzený mesiac. A práve sme odchádzali na veľkú cestu,“ budeme si hovoriť na staré kolená.
Spomenula som si vtedy na jedno skoré ráno v Prahe. Žila som tam štyri roky, ale zo všetkých rán si pamätám najmä toto. Chcela som zažiť Karlov most bez jedinej osoby. Iba ja a most. Bola decembrová nedeľa a ja som vyrazila prvým ranným metrom. Predstavte si, že už pred šiestou ráno tam boli okrem mňa dvaja iní zúfalci. Misia nesplnená. Napriek tomu pamätná.
Konečne som sa pohla od okna a ráznym krokom vbehla do detskej izby. „Hore sa, ide sa do lesa!“ zavelila som. Nikto sa ani nepohol. „Aha, ktosi odhryzol z mesiaca!“ skúsila som znovu. Dve strapaté hlavy sa mierne nadvihli.
