Ako som sa zo zástancu plošného testovania stala (za pár dní) jeho odporcom

Písmo: A- | A+

Antigénové testovanie má jednu výhodu. Odchytí isté percento bezpríznakových ľudí a tých odizoluje. Má však aj jednu veľkú nevýhodu. A tá, začínam byť presvedčená, ďaleko preváži jeho výhodu.

Tou nevýhodou je, že ľudia s negatívnym testom veria, že sú naozaj negatívni a stratia svoju obozretnosť. Podľahnú akejsi falošnej istote, ktorá môže byť nebezpečná. Rozhodnú sa navštíviť svojich rodičov, ktorých dávno osobne nevideli, zorganizujú doma oslavu (veď štyridsiatku mám len raz v živote!), na ktorú pozvú priateľov, susedov a aj deväťdesiatročnú babku, v práci si dajú v kuchynke kávičku bez rúšok (veď sme všetci negatívni, no nie?) alebo nechajú svoje deti pohrať sa so susedovie (veď tá izolácia tie deti narúša!). Toto tu nepíšem len tak z brucha, to sú príbehy ľudí z môjho okolia. A tiež to nepíšem preto, aby som nás teraz všetkých kritizovala. Je to úplne normálna ľudská reakcia. Sme spoločenské tvory a chceme sa stýkať. A keď máme vo vrecku certifikát o tom, že nie sme infekční, prečo by sme sa nestýkali. (Kritizovať si dovolím len tých, ktorí odmietajú opatrenia z akejsi pýchy – „ja som silný, mňa predsa nejaký vírus neodstaví“ alebo „mne predsa nebude nikto rozkazovať, čo môžem a čo nemôžem!“)

Ale, už ste niekedy počuli o niekom, komu vyšiel negatívny antigénový test, a predsa bol pozitívny? Aj ja som o takých počula. Možno som si aj pomyslela „jedna babka povedala“ alebo „ďalšia konšpiračná teória“. Ale niet nad vlastnú skúsenosť.

Predminulú sobotu podvečer sme sa boli dať s manželom otestovať, ako už takmer každý víkend (už nám to začalo pripadať ako normálna víkendová aktivita) a obaja sme obdržali certifikát negatívnosti. Ale už v ten večer bol môj muž akýsi unavený, v nedeľu sa k tomu pridala bolesť hrdla (možno angína, mysleli sme si pár hodín, veď sme obaja negatívni, tak sme ho v ten deň ani neizolovali!!!), zachrípnutie, nechutenstvo, večer teplota a v noci striedanie tepla a zimy, potenie a triaška. V pondelok už bol „chorý ako pes“, v utorok (prekvapivo) dostal termín na PCR testovanie, na ktoré (som si myslela) sa ani nebude schopný dostaviť, ale odviezla som ho tam, vystála som rad za neho a až keď som bola takmer pri okienku, zavolala som mu do auta, aby prišiel. Svoj COVID PASS nebol schopný nadiktovať, tak ho iba ukázal a v stredu sme sa dozvedeli, že „hrdý majiteľ certifikátu negatívnosti zo soboty večera je v utorok doobeda pozitívny ako delo“.

Isteže, všade čítame, že napriek negatívnemu antigénovému testu máme dodržiavať všetky opatrenia vyhlásené vládou, ale realita je iná. Negatívny test nás jednoducho zvádza k tomu, aby sme žili slobodnejšie. Už sme z tej izolácie unavení a každú možnú príležitosť „žiť aspoň chvíľu normálne“ chceme využiť. Nemienim týmto príbehom kritizovať ani autorov celoplošného testovania, sama som ho mnohokrát obhajovala pred „neprajníkmi“. Na ľuďoch vo vedení štátu dnes leží zodpovednosť storočia, a tú im nezávidím. A nech kritizujú tí, ktorí si to vyskúšali. Ale pravdou je, že autori celoplošného testovania si neuvedomili jeho psychologický efekt na väčšinu populácie. A ak si ho aj uvedomili, tak ho, zdá sa, dosť podcenili.

Áno, celoplošné testovanie každý víkend izoluje mnohých pozitívnych. Ich počty vieme vyčísliť. Ale nevieme vyčísliť, koľko skutočne pozitívnych ľudí chodí kade-tade a stýka sa s inými, lebo majú vo vrecku negatívny antigénový test. Ak ich aj nie je veľa, zdá sa, že ich negatívny vplyv na šírenie vírusu prevažuje pozitívny vplyv tých, ktorých testovanie odizoluje. Možno práve preto sa epidemiologická situácia nie a nie zlepšiť.

Chápem nás. Chceme žiť a mať sa dobre. Ešte dva týždne dozadu mi už liezla tá izolácia pekne na nervy. Dokonca som aj ja zvažovala, že navštívim rodičov (veď už som trikrát po sebe negatívna). Už ma otravovali zatvorené reštaurácie, obchody a moje fitnes centrum. Dni sa mi zdali jeden ako druhý a túžila som vyraziť na veľký výlet. Teraz chodím nakúkať cez sklený priezor vo dverách na môjho takmer bezvládneho muža, špehujem, či sa mu dvíha hrudník alebo načúvam, či tie záchvaty kašľa netrvajú už pridlho, tŕpnem, či sa mu stav nezhorší, pretože naša miestna nemocnica je už preplnená, uvažujem, či toto nie je poslednýkrát, čo vidím svojho 85ročného svokra (ktorý žije v jednej časti nášho domu) zdravého a živého a premýšľam, kto sa o všetkých postará, keď zľahnem aj ja. A poviem vám pravdu, to mi bolo sveta žiť, keď mojim jediným problémom (ešte pár dní dozadu) bola izolácia...

Možno ste si to aj vy pomysleli, ale keď som si prečítala po sebe ten predchádzajúci odstavec, zdal sa mi akýsi patetický. Nepreháňam? Ale to je presne ono. Zdá sa mi, že jedným z najväčších nepriateľov tejto pandemickej situácie je ľudská psychika. Tí, čo vírus nemajú sa už boja nedostatočne, lebo sa už báli príliš dlho a už sa im nechce (sú zo strachu unavení). Tí, čo vírus majú, sa boja príliš, lebo nápor negatívnych informácií je enormný. Pokútne kupujú neoverené lieky, nespia, utekajú na urgentný príjem, hoci ešte nie je treba, a možno aj píšu prehnané odstavce vo svojich blogoch. Ale ako nájsť ten správny balans medzi nedostatočným a prehnaným strachom? Inými slovami, ako máme byť správne obozretní? Myslím, že to nás nenaučia ani príkazy a zákazy vlády, ani pretlak informácií. Vidím to tak, že jediné, čo môžeme robiť je obrátiť sa dovnútra a počúvať čosi, čo by som pomenovala kombináciou sedliackeho rozumu a morálneho cítenia. 

Úprava: dňa 9.3.2021 bolo v názve článku slovo "antigénového" zmenené na "plošného"

Skryť Zatvoriť reklamu