Vybrali sme sa teda s manželom hľadať očného lekára, ktorý by bol schopný (za nemalú sumu, pravdaže) vystaviť potvrdenie o tom, že moje ľavé oko nie je slepé. Spomenuli sme si, že na okraji neďalekého nákupného centra sa hneď vedľa optiky nachádza malá ambulancia oftalmológa. Za recepčným pultom postávala mladá žena a upratovala papiere. Keď k nám otočila zrak, s nadšením vykríkla. „Jéj, vás som dnes ráno videla v DMV (Department of Motor Vehicles), keď som si bola dať predĺžiť vodičák!“
„Vy si nás pamätáte?“ povedala som trocha zahanbene. Moje vykrikovanie uprostred parkoviska asi nebolo až také nenápadné, ako som dúfala. „Viete, ako recepčná pracujem s ľuďmi, a tak mám na tváre dobrú pamäť,“ vysvetlila milo bez náznaku posmechu. Asi predsa len nebola svedkom tej nelichotivej scény. Potešená týmto zistením som jej hneď vyrozprávala, čo sa mi stalo.
„To je neuveriteľné!“ zvolala žena. „Mne sa stalo presne to isté,“ dodala. „Namiesto ôsmich znakov tam boli len štyri.“ „A čo ste urobili?“ zaujímalo ma. „No, keďže pracujem u očného a na sto percent viem, že mám perfektný zrak, povedala som tej pracovníčke, aby sa sama pozrela do prístroja. A ona uznala, že tam asi majú nejakú chybu. Test mi dala zopakovať.“
„Vážne?“ neverila som vlastným ušiam. „A v ktorom okienku ste boli?“ spýtala som sa. „Napravo vpredu, asi druhé okienko,“ vysvetlila. „Ja som bola naľavo, takmer vzadu. Možno tie pracovníčky spolu nekomunikovali a netušili, že tam majú rovnaký problém,“ uvažovala som. „To je možné. Choďte naspäť a požiadajte o opakovanie testu. Ušetríte kopu peňazí,“ poradila mi žena a dobrosrdečne žmurkla.
Cestou späť som premýšľala nad neuveriteľnosťou takejto náhody, ale taktiež sa tešila z faktu, že predsa len nie som slepá. S urazeným úškrnom som pozrela na manžela a ostentatívne vyhlásila: „Vidíš?!!!“ Ten len mlčky hľadel pred seba sústreďujúc sa na cestu, ale videla som, že mu značne odľahlo. Asi opäť začal veriť, že táto záležitosť bude čo nevidieť konečne za nami, čo však v žiadnom prípade nemal robiť.
Najskôr som uvažovala, že pôjdem hneď k tomu istému okienku, v ktorom som robila test, ale môj manžel navrhol, aby sme išli priamo za vedúcim úradu. Vedúcou bola objemná Američanka mexického pôvodu s tvrdým výrazom v tvári. Síce ma trpezlivo vypočula, ale po krátkej úvahe rezolútne vyhlásila, že žiadnu poruchu prístroja v ten ani iný deň nezaznamenali. „A nemohli by ste sa ísť opýtať vašej pracovníčky v druhom okienku napravo?“ dožadovala som sa. „Nie!“ odvetila neústupčivo.
„Pozrite,“ chlácholila som ju, „nechcem, aby ste zmenili výsledok už ukončeného testu. Žiadam len, v dôsledku nezvyčajných okolností, o možnosť si test zopakovať.“ Moja takmer právnická reč ju však očividne neobmäkčila. „Žiadne nezvyčajné okolnosti tu neexistujú,“ trvala na svojom. „Testom ste neprešli a musíte doniesť potvrdenie od lekára,“ zopakovala známu mantru. „Ale, veď máte chybu v systéme! Mám na to svedkov,“ zvolala som vzrušene a opäť pocítila silné nutkanie začať kričať. Vedúca sa však už otočila a vbehla do dverí, ktoré sa mi zabuchli pred nosom. Otvorila som ústa, že zakričím aspoň na tie zavreté dvere, ale to som už pocítila potiahnutie za rukáv. Môj manžel mal v tvári rovnaký pochybovačný výraz, ako zhruba pred hodinou na parkovisku a ja som sa opäť cítila ako slepaňa. Nakoniec neodolal a ostentatívne vyhlásil: „Vidíš?!!!“
S pocitom nekonečnej rezignácie sme sa pobrali späť do ordinácie očného lekára, kde mi za sumu 50 dolárov bol vystavený doklad, že moje ľavé oko nie je slepé. Teda aspoň nie natoľko slepé, že by som nemohla šoférovať. Zdržala som sa ostentatívneho vyjadrenia „Vidíš?!!!“ a mlčky absolvovala zvyšok procedúry. Keď mi pracovníčka v druhom okienku napravo nakoniec podávala môj novučičký americký vodičák, ani okom som nemihla. Tvárila som sa, akoby som americké vodičáky dostávala každý druhý týždeň a so zdvihnutou bradou som opustila budovu DMV.
Zhruba o tri roky neskôr som pri jednej návšteve domoviny nakupovala v bratislavskom Avione, kde mi bola odcudzená celá kabelka s mobilom, peňaženkou, kreditkami a všeličím iným vrátane môjho ťažko získaného amerického vodičáku. Ten zlodej ani netušil, akú nesmiernu vzácnosť sa mu podarilo šmajznúť. Škoda, že mu k ničomu nebola. Asi ešte vždy leží v nejakom husto obrastenom bratislavskom kríku a spomína na svoje slávnejšie časy.
Byrokracia je naozaj príšerná vec. Mnohí ju definujú abstraktnými pojmami ako prebytok pravidiel a zákonov či nadvláda inštitúcií. Avšak byrokracia sú často iba neústupčiví ľudia. A neústupčiví sú buď preto, že sú takí od prírody alebo len jednoducho nemajú svoj deň.
A to platí hocikde na svete.
