Pravdaže, keď je hocikde vo svete, všetkým rozpráva ako „u nás máme taký neuveriteľne krásny zámok“ a je naň nekonečne hrdý, akoby ho sám staval. Všetky jeho tvary a zákutia má navždy uložené kdesi hlboko v podvedomí, kde sa vrývajú prapôvodné ľudské spomienky, a tak naň vlastne pozerať vôbec nemusí.
Až si jedného dňa nič netušiac šoféruje po Bojnickej ceste smerom z Prievidze, náhodou zdvihne hlavu a uvidí neznáme monštrum. Napravo od zámku, hrozivo vytŕčajúce z vrcholkov stromov, škeriace sa na celú rozľahlú kotlinu. Prvé, čo mu napadne je, že to pristáli mimozemšťania. Napriek tomu, že v nich vôbec neverí. Cíti, ako mu cez neviditeľné otvory v lebke uniká racionálne uvažovanie, pretože len čo zavrhne myšlienku o mimozemšťanoch, začne zvažovať či to náhodou nie je nejaký pavúk, ktorý v dôsledku globálneho otepľovania narástol do gigantických rozmerov. A nakoniec začne byť presvedčený, že to prišla nejaká armáda z minulosti, ktorá si postavila novodobého Trójskeho koňa a chystá sa zaútočiť na zámok. Na náš zámok!
Okamžite som trasúcimi sa rukami našmátrala v kabelke telefón a zavolala mame (ktorá na rozdiel odo mňa v regióne stále býva) s otázkou, čo to, prepánajána, vlastne je. „Ále, to si len jeden veľkopodnikateľ vymyslel, že postaví 30metrovú vyhliadkovú vežu,“ informovala ma pokojne, ako človek, ktorý za 70 rokov života už videl všeličo. Trocha ma to upokojilo, ale zas nie úplne. Navrhla som manželovi, aby sme tú príšeru išli hneď preskúmať. Chvíľu nám trvalo, kým sme zistili, ako sa k nej vlastne dá dostať. Ale keďže ju úplnou náhodou práve v ten deň sprístupnili verejnosti, odhodlane kráčajúce skupinky ľudí nám pomohli ju lokalizovať.
Zblízka, obklopená borovicami, nevyzerala až tak strašidelne. Vlastne bola tak trochu aj lákavá. Nepravidelne sa vlniaca široká cestička vystlaná voňavými drevenými latkami podopretá nevšednou oceľovou konštrukciou. Vlastne to skôr pripomínalo nejakého čudného hada. Alebo húsenicu. Bolo to divné a zároveň zaujímavé. Zaplatili sme 18 eur za štvorčlennú rodinu a nesmelo vykročili vpred. Človek si predsa len nemohol byť istý, či ho to nezožerie. Stúpali sme špirálovite stále vyššie, pozerajúc chvíľu na východ, potom zase na západ, ako vtáci pomaly krúžiaci medzi konármi vysokých stromov, až sme naveľa vystúpili nad koruny a uvideli krásny výhľad. Celé Bojnice, Prievidza a okolité dediny a kopce ako na dlani. Zámok hlboko pod nami vyzeral ako drobná vyčačkaná chalúpka snažiaca sa tváriť vznešene.
Stavba je to pozoruhodná, ale stále mi na nej voľačo nesedelo. Viete, krása je ťažko definovateľná, napriek tomu každý okamžite dokáže určiť, či je niečo krásne alebo nie. Či je jeho prvotná podvedomá reakcia „Jééj“ alebo „To čo je!!!“. A keďže moja prvotná reakcia na toto dielo rozhodne nebola z tej prvej kategórie, asi je nutné skonštatovať, že je skôr škaredé. Najmä, keď ho niekto postaví tak, že ho chtiac nechtiac porovnávate so zámkom, ktorý rozhodne krásny je. Keď ho postaví na takom mieste, akoby malo konkurovať jednej z najobľúbenejších kultúrnych pamiatok krajiny o výsostné postavenie v panoráme mesta.
Vracajúc sa späť k mame ma opantala úvaha, prečo sa v posledných rokoch prestali stavať krásne stavby. To, čo sa dnes stavia je možno funkčné, nápadité, technicky prepracované, pohodlné a praktické a pri niektorých objektoch nám dokonca vykĺzne z pier slovíčko „Wow“. Ale kde sa vytratilo „Jééj“? Zmizlo kdesi v spleti modernej a funkčnej architektúry? Asi preto ľudia počas socializmu utekali na víkend z panelákov (a dnes utekajú z polyfunkčných bytových domov) do svojich chatiek, ktoré sú síce niekedy dosť primitívne, zato ich však mnohí považujú za krásne.
Ale celý tento príbeh o príšerách má tak trochu aj pozitívny koniec. Od tej doby, vždy keď prídem domov, nechodím okolo zámku nevšímavo. Pozerám naň obdivne ako všetci ostatní návštevníci, hltám jeho kontúry a vrývam si ich do pamäte napriek tomu, že tam už dávno vryté sú. Lebo kdesi v kútiku duše ma zmára obava, že kým my budeme kráčať okolo so sklonenou hlavou a premýšľať, čo bude na večeru, akýsi developer bude práve vzhliadať k nášmu zámku a povie si: „hej, čo keby sme zbúrali túto starú barabizňu a postavili tu nejaký moderný polyfunkčný objekt?!“
