Niežeby bolo na nej niečo výsostne zaujímavé. Ležala tam viac-menej bez pohybu, len sem tam zmenila polohu, keď jej nejaký automobil prešiel po prstoch. Alebo po členkoch. Bolo mierne zaujímavé vymýšľať príbehy o tom, ako sa tam tá ponožka dostala. Niekedy to robievam s topánkami. Nechápem prečo, ale vždy tam leží len jedna. Úplne najzaujímavejšie však bolo sledovať reakcie motoristov rútiacich sa na ponožku.
Je to lokálna ulica v rezidenčnej časti mesta, a tak bola premávka relatívne riedka a pomalá. Každý šofér mal preto dosť času si rozmyslieť, čo s tou ponožkou urobí. Mnohí mierne pribrzdili, zhodnotili situáciu a včas zareagovali. Hneď som ich zaradila do kategórie zodpovedných. Boli však aj takí, ktorí sa bez rozmyslu valili vpred a reagovali až v poslednej sekunde. Alebo vôbec nereagovali. Akoby tam ten ježko (či mača) vôbec neležali. Tých som okamžite s opovrhnutím strčila do kategórie ľahtikárov.
Väčšina sa držala vo svojom pruhu snažiac sa neprejsť ponožku kolesom. Tak by som bola reagovala aj ja. Preto som túto kategóriu vodičov nazvala rozvážnou. Niektorí však boli natoľko opatrní, že sa podozrivému objektu na ceste zoširoka vyhli a vbehli do opačného pruhu (riskujúc tak zrážku s protiidúcimi). Tých som šupla medzi omáčky. No a nakoniec tu bola kategória lotrov. To boli tí, ktorí po vzhliadnutí neznámej kôpky nešťastia na vozovke ešte zrýchlili, úmyselne natočili kolesá jej smerom, rozdrvili ju a potom sa ešte v spätnom zrkadle slastne uškŕňali, keď úbohá ponožka poskočila v nápore vetra a v bolestnom kŕči sa skrútila o pár metrov ďalej.
Bola to naozaj zábava. Sedieť tam na obrubníku a beztrestne súdiť druhých. Dokonca som ich začala posudzovať ešte skôr než ponožku zbadali. Odhadovala som ich reakciu v predstihu. Podľa spôsobu ich jazdy a typu auta. Malé tučnučké červené autá som automaticky hádzala do kategórie omáčok a čierne audiny a bavoráky boli, pravdaže, lotri. Jedine, že by im ich spôsob jazdy zabezpečil presunutie do inej skupiny.
S jednou motoristkou som ale mala značné problémy. Sedela v hnedom hranatom aute a jej štýl jazdy nič nenaznačoval. Až keď sa dostatočne priblížila, všimla som si ružové bodky, ktorými bola pomaľovaná celá karoséria. Bolo to jasné. Omáčka. Niekoľko metrov pred ponožkou zastala a vystúpila. Ani len blikačky nezapla, a tak som uvažovala o presune do kategórie ľahtikárov. Podišla k ponožke a keď si asi meter od nej uvedomila, že to je naozaj len ponožka, s potešeným výrazom v tvári sa vrátila do auta. Len čo sa pohla, všimla som si na jej kufri nálepku Sloboda zvierat. Chvíľu som váhala, ale napokon som pre ňu vytvorila špeciálnu kategóriu. Humanistka. Tak trocha som ju aj obdivovala.
Nakoniec som to nevydržala, vbehla som do domu a sadla do svojho malého tučnučkého bieleho auta. Obišla som celý blok a blížila sa k miestu, kde ležala ponožka. Bola som si sebou taká istá, že som nad svojou reakciou ani na okamih nepouvažovala. Držala som sa vo svojom pruhu, mierne pribrzdila ako správny zodpovedný a rozvážny občan. Vtedy sa však so mnou začalo diať čosi nečakané. Moje ruky pevne oblapili volant, mierne ho skrútili doprava, čo malo za následok, že predné koleso môjho vozidla smerovalo priamo na ponožku, pričom moja pravá noha húževnato zatlačila na plynový pedál.
Auto nepatrne poskočilo keď mliaždilo svoju sivú obeť, moja tvár v spätnom zrkadle odrážala zmes nadšenia a prekvapivého šoku. Na konci ulice som rázne zabrzdila a zamračene sa dívala pred seba. Moja hruď sa prudko dvíhala a klesala. Nakoniec som sa obzrela. Ponožka ležala v diaľke, skrútená tentoraz v ľavej časti jazdného pruhu a práve sa na ňu valila dodávka UPC.
Znechutene som odvrátila tvár, opäť obišla celý blok a auto vrátila do garáže. „Bolo to určite len tým, že som s istotou vedela, že sa jedná o ponožku,“ ospravedlnila som naveľa samú seba. Potom som si sadla späť na svoje vysedené miesto na obrubníku, nohy skrčila a bradu oprela o kolená. Pozerala som na našu ulicu s ponožkou z novej perspektívy. Z perspektívy toho, kto nesúdi skôr než sám nevyskúša. Poviem vám, bol to celkom iný svet.
Dobrý príbeh o tom, ako sa tam tá ponožka dostala sa mi stále nepodarilo vymyslieť. Ale už som si dosť istá tým, načo tam vlastne bola.
O pár dní záhadne zmizla a ja uvažujem, či som si to náhodou len celé nevymyslela.
