Bývala som na jednej obyčajnej americkej ulici, aké môžete vidieť v každom druhom hollywoodskom filme. Vlastne nie tak celkom. Táto bola omnoho skromnejšia. Bolo to ešte v začiatkoch môjho päťročného pobytu v USA, kedy sa môj malý biznis iba rozbiehal. Človek sa musel uskromniť. A tak sme si s manželom prenajali malinký domčúrik v robotníckej štvrti. Bolo to tam vcelku chutné, ale od amerického sna to malo ďaleko.
Susedov sme nepoznali. Isto v tých domoch okolo nás niekto býval. Boli upravené, z poštových schránok na stračích nôžkach často vytŕčali noviny a automobilov bolo všade neúrekom. Ale človiečika-živáčika ste stretli len výnimočne. Ráno každý nasadol do svojho vozidla odstaveného v garáži alebo kúsok od vchodových dverí, odfrčal kamsi do neznáma a večer sa to celé zopakovalo v opačnom slede. Človek nemal šancu stretnúť človeka. Niekedy aj celé mesiace.
Až sa to jedného zimného dňa nečakane zmenilo. Vlastne to trvalo tri dni. Sypalo a sypalo, akoby nikdy prestať nemalo. Svet najskôr vyzeral ako rozprávka a potom ako väzenie. Hory snehu nás kompletne odrezali od okolitého sveta. Ľudia sprvu beznádejne vyzerali z okien, potom vzali telefóny do rúk a zrušili všetky záväzky, ktoré ich kde čakali. Odrazu sa nikam nemuseli ponáhľať, a tak vyšli do ulíc ozbrojení lopatami a konečne spoznali svojich susedov.
Tí napravo od nás boli Kórejci, tí oproti Mexičania a naľavo od nás bývala Dolly-Jean so synom. Slobodná matka s južanským prízvukom. Tú jedinú sme tak trocha poznali, keďže jej príjazdová cestička bola hneď vedľa našej. Po troch dňoch neúnavného sneženia sa oblaky konečne unavili a zmizli niekam na juh. Obloha zmodrala a obrovské oblé kopy, ktoré kedysi boli automobilmi, sa trblietali v žiarivom slnku. Ľudia sa usmievali, potriasali si rukami a dokola opakovali „Nice to meet you. Finally.“ (Rád vás spoznávam. Konečne.) Jeden druhému požičiavali potrebnú výzbroj a spoločnými silami nakoniec vyhrabali svoje vozidlá z ich snehového zajatia. Ale bolo to vcelku zbytočné úsilie, pretože cesta zostávala trucovito neprejazdná. A tak sa všetci len tak ponevierali po okolí a debatovali s novo-objavenými susedmi. Pouličná januárová párty nemala konca kraja.
Keď sa k nám o pár dní konečne prepracovala ťažká technika, ktorá odhrabala cestu, všetci sa vrátili k starému spôsobu života. Susedov sme nikdy viac nevideli, hoci sme tam bývali ešte ďalší rok a pol. Ale spomíname na nich s láskou. Naša známosť bola krátka, zato čarovná.
Spomenula som si na túto príhodu pred pár dňami, keď opäť sypalo, akoby nikdy prestať nemalo. Bolo to na inom mieste zemegule, sedemtisíc kilometrov východne, ale vyzeralo to veľmi obdobne. Svet zrozprávkovatel a ľudia zmäkli. Všetci moji susedia ozbrojení lopatami vyšli do ulíc, aj tí čo sa môžu a aj tí, čo sa nemusia, a svorne odhŕňali. Tlsté vločky padali na ich usmiate tváre a štrikované čapice, striebrili ich vlasy aj fúzy a pobádali ich k milým slovám a k vzájomným stiskom rúk.
A ja som si pomyslela, že sneh zbližuje, nech ste kdekoľvek na svete...
