Profesionálny politik akoby vynáša a stavia spomedzi národa svoju kartónovu figúru v prirodzenom rozmere. Vedľa nej sa dá fotografovať, dá sa na ňu pľúvať a za osobitné peniaze ju aj pokrájať na maličké časti. Samotný politik (ak je profesionál) vtedy bude sedieť obďaleč v pohodlnom, uzavretom klube – najskôr v spoločnosti svojho nezmieriteľného politického oponenta. Medzi druhým chodom a dezertom hodia krátky, zvedavý pohľad z okna - na vás zúrivo ničiaceho kartónovú figúru, alebo chrániaceho ju pred zničením. Oni sa popozerajú, usmejú sa, vymenia si pár viet a už donesú aj dezert. Čo vynášame v „public“? Po prvý krát som počul túto otázku v Moskve v perióde informačných vojen od skúsených a ostrieľaných žurnalistov. Práve naplnenie tohto „public“ (to, čo je napísané v novinách a podané v správach) sa v minulosti stávalo realitou pre milióny ľudí. Je jasné, že v skutočnosti to bolo trošku ináč, alebo nie trošku.Porovnal by som modernú politiku na postsovietskom priestore so starou záchodovou nádržkou. Nie v ponižújucom, ale v technologickom zmysle. Prichádza čas potiahnúť za splachovač, ale voda sa tam ešte nenazbierala.Každy by chcel voliť a podporovať takého politika, ktorý môže otvorene hovoriť, že jeho vlastný „public“ vždy zodpovedá jeho názorom a on si váži ten komfort. Takého, ktorého profesia a spôsob života mu dali možnosť žiť bez dvojitého dna. Takého, ktorý kartónovú figúru a fluido-nepreniknuteľné sklo si doteraz nekúpil a nikdy toho neľutoval.
