Tento pocit slobody v spojení s veľkosťou osoby celkovo mali komunistickí veľmoži, ale ho vôbec nevlastnili nižší dôstojníci KGB. Práve tento pocit slobody priviedol Jeľcina z nemilosti 80 – tych rokov na barikády r 1991 a vôbec mu nedovoľoval zrušiť voľby, falzifikovať ich výsledky a zatvárať televízie.Všetko sa dá poznať len z porovnania. Jeľcinovi vyčítali korupciu. Ale maximum toho, čo dejiny môžu vyčítať Jeľcinovi sú niektoré nezrozumiteľné a nekonkrétne skutočnosti. Nevadí, kvôli čomu získala ruská oligarchia polovicu majetku. Nebolo to kvôli tomu, že s Jeľcinom sedeli v jednej kancelárii.Aký je to viditeľný kontrast s terajším Ruskom. Ruskom, kde priatelia prezidenta Putina – všetcí, ktorí s nim spoluslúžili v KGB, alebo s ním pracovali vo firme Jazero – všetci dostali ruský plyn, ropu, urán, zbrane, železnice.Masmédiá tvrdo kritizovali Jeľcina za vojnu v Čečensku, smiali sa nad tancom opitého Jeľcina v Nemecku a aj nad inými komickými situáciami. Ale kvôli tomu vtedy novinárov nestrieľali a majiteľov televízií nehádzali do väzenia.Aký je to viditeľný kontrast s terajším Ruskom. Ruskom, kde nikto nahlas nekritizuje prezidenta Putina. Kde skoro vôbec nepočuť prezidenta Putina, pretože on nemá vo zvyku prihovárať sa k občanom v kritických a pre krajinu dôležitých situáciach.Jeľcinovi vyčítali rozpad SSSR. Ťažko si je predstaviť, že keby sa vtedy SSSR nerozpadlo v pokoji, Zväz by sa rozpadával podľa juhoslávského variantu – s nekonečnými riekami krvi v každej republike. Tak alebo inak, počas Jeľcina Rusko bolo rovnocenným partnerom Západu. Rusi sa museli červenať za opitého vladára, ale nemuseli žasnúť kvôli infantilnému prezidentovi. Aký je to viditeľný kontrast s politikou prezidenta Putina, ktorej výsledok je v tom, že za hranicami Ruska krajina už nemá priateľské štáty. Jeľcin priviedol krajinu do G8, Putin – k hraniciam, za ktorými sa začínajú štáty-autsajdry.Jeľcin narobil množstvo malých chýb: nie následovne uskutočňoval reformy, držal vedľa seba kontroverzných ľudí. Jeľcin urobil jednu fundamentálnu chybu – nereformoval vojenské a bezpečnostné štruktúry. Po roku 1998 Jeľcin pochopil, že on viac-menej reformoval ekonomiku a vôbec sa nedotkol ozbrojených zložiek. Obrovské množstvo ľudí s výložkami urobili komerčné štruktúry z prokuratúry, federálnej bezpečnostnej služby, polície, ktoré za peniaze oligarchov konali bezprávie. Plukovníci a generáli vykrikovali: „oligarchovia rozkradli krajinu“, ale tým mysleli „oni rozkradli a nám nedali“.Prezident Jeľcin rovnako miloval moc aj slobodu. On poznal rozdiel medzi popularitou v tlači a historickou pravdou dejín. On nechcel vojsť do histórie ako prvý diktátor Ruska. On nerozdával ruské firmy svojim kamarátom, neotrávil nepriateľov polóniom a nehádzal ich do väzenia, nezatváral opozičné televízie a neprekrúcal význam volieb. Preto sa mu vysmievalii z televíznych obrazoviek. Len lenivý verejne neuražal Jeľcina. Ale tých, ktorí chodili na mítingoch s plagátmi „Jeľcin – Judáš“, polícia nebila a parlament bol miestom pre diskusiu. Dnes máme s čím porovnávať a ohodnotiť veľkosť osoby.Keď sa Jeľcin zriekal úradu prezidenta, povedal, že „necháva Rusko novej generácii politikov, pre ktorých sa už krajina nikdy nevráti späť“. Vladimír Putin za sedem rokov svojej vlády dokázal, že návrat do minulosti je možný: voľby boli takmer zrušené, ohraničené mnohé práva obyvateľov a všetky masmédiá sú pod kontrolou štátu. Prezident Putin sa poučil z chýb prezidenta Jeľcina. Z obrazoviek sa nad Putinom nesmejú, ale čo o ňom neskôr povedia dejiny...Áno, prezident Jeľcin veľa vecí neurobil. Nedoladil ekonomiku, spôsobil finančný krach štátu a politické krízy. Ale bol slobodným človekom a s touto slobodou sa podelil so všetkými ľuďmi. Za Jeľcina, po prvýkrát v 20. storočí, v Rusku vznikla slobodná spoločnosť. A tá spoločnosť aj ostáva slobodnou, nepozerajúc na zmeny prezidenta Putina.Boris Jeľcin bol veľmi šťastným človekom. V svojom živote zažil všetko, čo chcel – bojoval, víťazil, prehrával a znova víťazil. On urobil to, čím sa môže málokto v dejinách pochváliť – zriadil nový štát a nie veľmi zlý, ak sa porovná s tým, čo bolo predtým. Keď prišiel Jeľcin k moci – vtedy víťazila nová doba. Krajina prebudená Gorbačovom sa narovnávala a začínala dýchať z plných pľúc. Najlepšie Jeľcinove dni a hodiny boli, keď dýchal s Ruskom v jednom rytme.Ľudia, ktorí v zlomových momentoch dejín sú na čele štátu, nevyhnutne robia nejednoznačné rozhodnutia. Veľkosť úlohy, ktorá stála pred Borisom Jeľcinom, nebola posilou nikomu inému. On upustil od viacerých možností, ale urobil dve základné veci: zakázal komunistickú stranu a rozpustil Sovietský zväz.U mňa zostal dojem ohromnej mohutnosti tohto človeka. On bol gigantský – dva metre, široké plecia, šedivé vlasy. Keď vchádzal do priestoru, robil veľký dojem. Opravdivý titan, aj ako politik, aj ako človek. Tento šedivý človek vychádzal zo zjazdu strany s rozhodnutím navždy skončiť s komunistickou ideológiou, vystúpiť zo strany, výjsť a zavrieť dvere za epochou. S jeho smrťou sa jeho epocha nekončí, dvere sú pootvorené. A práve to mu dejiny nikdy nezabudnú.
