V RPC chápu, že povinné vyučovanie náboženstva nie je výhodným pre Cirkev a v niektorých momentoch aj nebezpečné. Nejde o katechetickú výučbu, ktorá realizuje silami samotných nábožesnkých organizácií. To je už dávno dovolené v rámci krúžkov po vyučovaní mimo riadneho rozvrhu hodín a nie z peňazí štátneho rozpočtu. Uvedenie nového predmetu potrebuje obrovské finančné investície, kádrové a metodologické zdroje, ktoré zatiaľ Cirkev nemá. Na druhej strane chodiť na náuky na faru alebo sa zdržiavať v škole po vyučovaní, nechcú všetci. Cirkev potrebuje rozšíriť okruh svojich reálnych adeptov a nie „typických“ pravoslávnych, ktorí sa hlásia k Cirkvi len pri sociologickom výskume. Cirkev chce, aby vyučovanie náboženstva bolo možné ako normálny školský predmet, ktorý by bol financovaný štátnym rozpočtom.V 90-tych rokoch bola aktívna diskusia vôbec o možnosti vyučovania náboženstva v škole a vtedy sa zrodila myšlienka vyučovať nie samotnú pravoslávnu vierouku a „pravoslávnu kultúru“. To neporušuje konštitučný princíp oddelenia škôl od Cirkvi, ktorý je zaujímavejší pre školákov, a viac zodpovedá modernému vnímaniu právoslávia ako časti nacionálnej kultúry a dejín, než osobného náboženského výberu. Školské vyučovanie pozostáva z troch komponentov: federálneho, regionálneho a školského. Každý z nich sa finacuje z rôznych rozpočtov. A preto uvedenie nového predmetu v roku 1997 sa začalo zdola, z regiónov. V roku 2001 sa predmet vyčoval už v 20 regiónoch krajiny.Paralelný úspech pre Cirkev bolo uvedenie teológie v štátnych vysokých školách. Predmet teológia a titul bakalára boli schválené a na čele fungovania v roku 1994, titul magistra bol schválený v roku 2000, 28. januára 2002 Ministerstvo vyučovania schválilo štandardy pre predmet teológia. Je zaujímavé, že štandardy sú mnohonáboženské, ale nezachytávajú všetky náboženstvá a s odvolávkou na preambulu zákona „O slobode svedomia a o náboženských spoločenstvách“ sú uvedené len: pravoslávie, islam, budhizmus a judaizmus. Po prvýkrát na zákonodárnej úrovni v zozname náboženstiev bola ukotvená zámena kresťanstva s pravoslávim. Blízko pred rozhodnutím ministerstva patriarcha po prvýkrát sa vyjadril k vyučovaniu v školách. „Myslím, že už je na čase rozšíriť vyučovanie „Osnov pravoslávnej kultúry“ na všetky štátne školy Ruska. Zákony našej krajiny dovoľujú uviesť tento predmet v rámci rozvrhu hodín. Netreba sa báť toho, že medzi školákmi môžu byť deti moslimov, židov, budhistov. Ruská pravoslávna kultúra je neoddeliteľnou časťou svetového a duchovného pokladu, ktorá je naším spôsobom zmýšľania, života a spájajúca ruský národ. “Vtedy prejav patriarchu nebol veľmi reálny. Presne mesiac predtým Putin opakoval, že vyčovanie náboženstva môže byť len v rámci krúžku.Cirkev by mohla odstúpiť od takého silného oponenta. Patriarcha na zasadnutí koordinačnej rady pre spoluprácu Ministerstva vyučovania s RPC povedal, že laická výučba neznamená, že je ateistická. Keď pravoslávie je lídrom náboženkého života Ruska, tak v štátnych školách treba dovoliť vyučovanie aspoň Osnov pravoslávnej kultúry a pravoslávnu etiku. Pritom tam, kde kompaktne bývajú moslimovia, budhisti a židia, nikto im nebráni študovať svoju kultúru. Patriarcha akoby ponúkol rozdeliť krajinu na regióny, ktoré sú kompaktne obývané adeptami rôznych náboženstiev.Kňaz Vsevolod Čaplin vysvetlil oveľa radikálnejšie oficiálnu cirkevnú pozíciu. „Prečo v škole sa prednáša darwinizmus, ktorý uráža náboženské city veriacich? Prečo v takých predmetoch ako dejiny, náuka o spoločnosti existuje neutralita vo vzťahu ku nábožentvám a propaguje sa „jediné verné učenie vedeckého chápania sveta“? Treba v plnej miere rešpektovať právo aj samých detí a ich rodičov a učiť ich v duchu, ktoré sa vyznáva v rodine. Keď veriaci rodičia a ich deti chcú, aby sa v škole neprednášal darwinizmus, treba uplatniť ich právo, aby v škole a zo štátneho rozpočtu sa vyučovala ich viera a nie materialistická ideológia.“Vyzerá to ako vyjednávanie na trhu: vy nechcete všade vyučovať Osnovy pravoslávnej kultúry, tak my požiadame prerobenie celého školského programu. Najskôr sa štát nezľakol takému vyhrážaniu, ale po niekoľkých mesiacoch názory na nový školský predmet sa u niektorých dôležitých politikov zmenili. Na konferencii „Spolupráca a náboženských organizácií v oblasti vyučovania“ (10. októbra 2002) bola schválená rezolúcia, ktorá podporovala uvedenie „Osnov pravoslávnej kultúry“ a predmetov, ktoré zodpovedajú iným „tradičným“ náboženstvám, podľa regionálneho princípu. (Deti pravoslávnych v moslimských regiónich by mali vyučovanie islamu a deti moslimov v pravoslávnych regiónoch by mali vučovanie pravoslávia.) „Keď náboženstvá nie sú tradičné pre našu krajinu, nemá zmysel uvádzať ich v štátnych školách.“13. novembra 2002 Ministerstvo vyučovania rozposlalo informačný list „Návrh obsahu predmetu Pravoslávna kultúra“, ktorý bol podpísaný ministrom. Prekvapuje nielen obsah, ktorý viac pasuje pre pravoslávny seminár a je orientovaný nie na výučbu pravoslávia a jeho dejín, nie na pravoslávnu kultúru v užšom zmysle (architektúra, ikonografia), nie na pravoslávie ako náboženstvo, ale na niektorý ideologický fenomén.„Vznik pápežstva (latinstva) ako osobitného náboženstva a organizácie. Premiestnenie centra kresťanskej civilizácie a kultúry do Ruska.Základné redakcie kníh Starého zákona, Septuaginty, Pešity, Vulgáty, Masoretského textu a jeho nedostatky.Cirkevný liturgický jazyk ako svätyňa Ruskej pravoslávnej cirkvi a jeho najvyššia hodnota pre ruskú kultúru.Voľba ruskej viery. Pravoslávie – tradičné náboženstvo ruského národa, pravoslávne osnovy ruskej civilizácie. Sviatosť ako ideál spoločenského života.Svätá Rus: pravoslávne kresťanské tradície v živote spoločnosti. Symfónia štátu a cirkvi v cárskej Rusi. Cárska rodina.“Pracovníci Ministerstva vyučovania museli vysvetliť spoločnosti tento svoj návrh.Vyučovanie „Osnov pravoslávnej kultúry“ nebude povinné pre všetky ruské federálne školy, ale môžu byť uvedené v školskom programe podľa rozhodnutia regionálnych úradov. Može byť len krúžkom alebo voliteľným predmetom iba so súhlasom žiaka a jeho rodičov. Minister špeciálne vysvetľoval, že celkovo sa tento kurz nebude prednášať a bude sa vyučovať čiastočne, podľa výberu vyučujúceho.Hlavnou prekážkou pre začiatok vyučovania podobných predmetov akýchkoľvek náboženských organizácií, je nutná potreba kvalifikovaných pedagógov. Kňazi sú aj tak veľmi zaneprázdnení a vyštudovaných teológov je ešte veľmi málo a pedagógovia sa slabo orientujú v náboženských otázkach. Je potrebné doučovať pedagógov humanitných disciplín, ale nie všetci to chcú a je príliš málo katedier teológie, ktoré by sa toho ujali. Pritom všetkom financovanie uvedenia nového školského predmetu by museli zobrať regionálne úrady. A hoci niektorí regionálni lídri sa veľmi snažia upevniť vzťahy s Cirkvou, rozpočet im takú iniciatívu nedovoľuje a preto reálne skutky nestíhaju za deklaráciami.Existuje možnosť aj pre re-orientáciu nového predmetu vo viac tolerantnom pluralistickom duchu.Našou úlohou je vytvoriť možnosť pre dosihnutie certifikovaných a štandardizovaných vedomostí o náboženstvách tradičných pre našu krajinu a veriť, alebo neveriť je osobnou vecou. Štát nemôže človeka postrkovať v otázkach viery.Pátos tejto a podobných deklarácií sa odzrkadlil na obsahu konkrétneho školského predmetu. 18. decembra 2002 Ministerstvo vyučovania vo svojom vyhlásení povedalo, že obsah predmetu bude opravený. Okrem toho, že „Osnovy pravoslávnej kultúry“ nebudú povinným predmetom a paralelne tomu pripraví kurz vyučovania „Osnovy kultúr svetových náboženstiev existujúcich v Rusku“.Aké budú výsledky týchto všetkých manévrov a jednaní, je zatiaľ ťažké predpovedať, ale dá sa konštatovať tendencia pomalého nerovnomerného vstupu pravoslávnej Cirkvi do škôl. Na terajšej etape je tento proces nevyhnutný, ale viacej dôležitou je otázka kvality vyučovania.Ruská spoločnosť nevidí nič zlé v tom, aby sa v škole vyučovali základné veci o najhlavnejších náboženstvách. Nikto neodporuje myšlienke, že masovú neznalosť v oblasti náboženstva treba odstraňovať. Do základného školského programu by mohol byť uvedený niektorý fundamentálny predmet o religionistike. Prakticky nie je možné rovnomerne učiť o všetkých náboženstvách a v rozumných proporciách. Od detailných vedomostí o kresťanstve (aj o špecifiku pravoslávia) do krátkeho kurzu o malých a nových kultoch. Nebolo by zlé povedať deťom aj o ateizme a ostatných filozofických doktrínach týkajúcich sa náboženstva. Práve široké religionistické predstavy sú potrebné pre moderného ruského človeka, ktorý žije v čím viac sa stávajúcej multikultúrnej a multináboženskej spoločnosti. Napríklad v starších ročníkoch školy náboženské vyučovanie by už mohlo byť obsahovo samostatne voliteľným predmetom – niekto bude chcieť vedieť viac o pravosláví a niekto o zen budhizme.Paralelne s tým je možné aj náboženské vyučovanie v rámci krúžkov. Môže byť pre tradične veriace dieťa nenormálne počúvať prednášku o darwinizme ako o poslednej pravde. A pritom nie je možné v rámci kurzu základnej a strednej školy rozoberať všetky teórie stvorenia, ktoré sú medzi sebou nezlučiteľné. Pre veriaceho školáka východiskom môže byť len znášanlivosť učiteľa, jeho otvorenosť k dialógu so žiakom plus paralelné náboženské vyučovanie s takými istými znášanlivými pedagógmi. Bohužiaľ do toho všetkého je veľmi ďaleko.Pokračovanie v budúcich článkoch.
