Táto menšina nepredáva svoje vedomie, ona neche a nemá prostriedky kupovať cudzie vedomie. Osobnosť je nepríjemná a neprijateľná pre dav – pretože ma presnú a ohraničenú formu.V dave sa človeku pozdáva, že je samostatný a prejavuje svoje presvedčenia a ciele. Ale obyčajne presvedčenia neexistujú (pretože oni nie sú vôbec prejavené mimo zástupu) a ciele formujú iní – tí, ktorí aj varia tento guľáš.Každý samostatný prút môže byť ohybným v miere, ktorú mu určila príroda. Prúty spolu – tvrdé, mŕtve zväzky, stavebný materiál pre cesty, po ktorých raz prejdú iní. Oni sú spojené osobým presvedčením čiastky, nechápajúc pritom celok.Pre nás nie je rozdiel, kde sme čiastkou davu: vonku, s portrétmi prezidenta, Stalina, Lenina, alebo nainfikovaní televíziou, sedíme rovnako ako ostatní doma. Sme riadení a spočítaní štatistikou súhlasu diania v krajine či v Rusku či na Slovensku.Moderný Ruský štát sa nesnaží rozdeliť ľudí medzi sebou. On sa snaží zjednotiť ich v poslušné stádo, vytlačiť myšlienku o dôležitosti vlastného života. Zamieňajúc ju ideou o spoločnej moci, nezmieriteľným patriotizmom a nenávisťou k tým, pre ktorých zriadenie sveta je oveľa komplikovanejšie, než podpora a upevnenie moci existujúcej len dnes.Otčina to je láska ku svojim blížnym, k jazyku, kultúre, zvykom, k zemi. Dokonca aj k sebe samému, na tejto pre teba Bohom danej zemi. To nie je láska k politickému systému (ktorý je našťastie premenlivý), ktorý v pamäti mnohých zosobňujú tí, čo ležali v mauzóleu, čo stali na mauzóleu a tí, čo teraz sedia za ním. Títo všetci nemajú žiaden vzťah k tým hodnotám, ktoré pre nás zosobňujú rodnú zem.Keby moc bola otčinou, koľko krát za storočie by sme ju zmenili? Cár, dočasná vláda, krvilačný a potom vegetariánsky boľševizmus, postboľševizmus s nefungujúcimi demokratickými prostriedkami, dokonca aj terajšia moc... Musíme ich všetkých milovať? To sú všetko moje otčiny? Keď pozeráme na Slovensko, len ako na krajinu, ktorá prešla zložitými dejinami, podarí sa ju rozbiť na mnoho kúskov, nad čím špekulujú i terajší politici. Musíme milovať najmä svoju zem, bez ohľadu na štátnu garnitúru.Spomínajúc v tieto dni na druhú svetovú vojnu, si myslím, že len táto tragédia prebudila ľudí k uvedomenej akcii. Nikto nechcel na svojej zemi ísť pod moc cudzích zverov, v Rusku – od vlády svojich zverov pod vládu cudzích. Vojaci išli brániť svoj domov a vracali sa ako mrzáci, ktorých v otčine sťahovali do rezervácií a koncentrákov – aby nekazili výzor moci. Dav zatláčali do zákopov. Tí, ktorí boli mimo davu, išli na vojnu z vlastného presvedčenia, ale aj prví, aj druhí, boli potom využitým a odhodeným materiálom. Tieto zničené životy haldami vyčnievali nad rovinou šťastného života. A v týchto haldách boli zlaté tehly, ktoré mali oči a srdce a od nich odražajúce sa svetlo vidíme doteraz.
