Teraz žijeme v inom svete, ktorý sa veľmi líši od tých časov, kedy boli zapísané evanjeliá. Pre nás je trošku zložité pochopiť, čo to je kráľ, tento obraz stráca svoju prehľadnosť a jasnosť. Veľakrát sme počuli, že aj my budeme kraľovať v Kristovi. Preto si musíme spomenúť na pôvodný význam slova kráľ. Tak pochopíme opravdivú hodnotu Krista a cez neho našu osobnú cenu.
Budeme sa veľmi mýliť, keď jednoducho porovnáme kráľovské hodnoty Krista s mocou pozemských vladárov. Z dejín vieme, že absolútna moc pozemských kráľov bola založená na potláčaní podriadených a vzatí ich slobody, aby ich úplne podriadili vôli vladára a ním vymysleného zákona. Vtedy vládlo tvrdenie: „Zákon, to je kráľ a kráľ je zákon.“ Všetka moc patrila kráľovi, ale on bol mimo zákona. Ale Boh nie je takým kráľom a jeho kráľovstvo nie je takéto. Svoje kráľovstvo odovzdal cez svojho Syna Ježiša Krista tu na zemi. Absolútna moc Boha vychádza z jeho všemocnosti a z jeho podstaty.
V celom vesmíre nie je také stvorenie, ktoré by nebolo naplnené Bohom. A niet takého bytia, ktoré by neexistovalo v Bohu. Boh napĺňa všetky bytia a spolu s tým ich vo všetkom prevyšuje. Jednoduchšie by sme to mohli sformulovať takto: „Existuje Kráľovstvo, pretože je Kráľ“ alebo „nie je Kráľovstva bez Kráľa.“
V dejinách ľudstva absolútna moc sa volala tyrania a mala rôzne formy a vždy sa končila tragicky. Absolútna moc Boha, ktorá nám bola zjavená v Kristovi, nás nikdy nedovedie k nepokoju a revolúciám. Pretože človek, ktorý ide proti vôli Boha, robí vzburu proti sebe samému a to sa končí bláznovstvom, čo je ešte horšie ako tyrania štátu. My sme vyskúšali na sebe samých podobné experimenty, ktoré mali za cieľ oslobodiť ľudstvo od Boha. Dobre vieme, k čomu viedli fašizmus a komunizmus; nebudem to ani pripomínať...
V našom vedomí slovo kraľovať znamená žiadanie podriadených plniť vladárovu vôľu. Božia vláda je úplne iná – to je existencionálna moc. Svet nemôže existovať bez Boha – Kráľa, preto je v Starom zákone tak veľa porovnaní Boha s kráľovskou mocou. Ale vždy v kontexte jeho veľkých diel začínajúc od okamihu stvorenia. „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva.“ (Ž 104, 24). Každé porovnanie Stvoriteľa s pozemskými kráľmi nemôže byť v jednej rovine. Naši pozemskí činitelia sú len zlou karikatúrou tej moci, ktorú má Boh – kráľ nad celým vesmírom.
Jedným z najdôležitejších atribútov mocnárov je možnosť stanoviť zákony a kontrolovať ich realizáciu. My to voláme zákonodarnou a výkonnou mocou. Zase vám poviem, že pozemská moc je len neseriózne napodobňovanie pravého Kráľovstva. My prijímame ľudský zákon dobrovoľne, ale pod nátlakom moci autority. Ako zistíme, čo je v tom negatívne a čo je pozitívne z pohľadu spoločnosti? Práve preto ľudia porovnávajú konkrétne životné situácie so zákonmi spoločnosti.
Či aj Boh takto robí? Pred Bohom je každé bytie dobro a zlo si môžeme zvoliť len slobodným aktom vôle. To znamená, že zlo môže urobiť len bytie, ktorému je daná slobodná vôľa. A keď také bytie volí dačo, ale nie Boha, vtedy robí zle. A to je hriech – pokus nájsť niečo dôstojnejšie mimo Boha.
A v tom spočíva Božia súdna moc – v oddelení tých, ktorí sú so Stvoriteľom, od tých, ktorí od neho odpadli. A to nie je zachovanie určitého princípu. Pre všetkých a každého existuje len jeden absolútny a konečný Princíp a Zákon – jediný Boh. A preto nám svätá Cirkev predkladá obraz Krista Kráľa. On nesúdi. On oddeľuje tak ako oddeľujú ovce od capov. On samotný je dostatočnou Mierou. S Kristom musí každý človek porovnávať seba a sami sa musíme postaviť na pravú alebo ľavú stranu od Neho. Každý, kto hľadal Boha, ho nájde a zaujme miesto, ktoré mu je pripravené. Aj tí, ktorí hľadali všetko mimo Božieho kráľovstva, tiež sa stretnú s Pánom a budú veľmi prekvapení a smutní. Kristova súdna moc, to je sila oddeľovať dobré od zlého. Sme v dvadsiatom prvom storočí, ale aj Adam s Evou túžili práve po tom, keď prvý krát zhrešili.
„Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“ (1Pt 2, 9) S takýmito slovami sa k nám v Prvom liste obracia svätý apoštol Peter. Sviatok Krista Kráľa to je náš triumf v Kristovi. On nás zavolal „z tmy do svojho obdivuhodného svetla“ a dal nám tú istú moc, ktorú sám dostal od Otca. My tiež kraľujeme v Kristovi.
V praxi to znamená, že Pán sa vo svojom veľkom milosrdenstve s nami podelil so svojou mocou. Áno, Ježiš Kristus, ktorého budem v nasledujúcich dňoch adventu očakávať, sa s nami podelil. Budeme kraľovať, ba už kraľujeme v Kristovi a táto moc nie je v tom, aby sme niekomu dokazovali svoju nadriadenosť. Komu by sme ju vôbec dokazovali? Naše kráľovstvo je spojené s Božským vzťahom ku svetu a s schopnosťou oddeľovať dobré od zlého. My sme králi, ale bez potrebnosti vládnuť v ľudskom zmysle slova.
Pozrite, aká je k nám veľká Božia milosť! Akou zázračnou slávou nás Pán obdaril v Ježišovi Kristovi, našom Kráľovi! Boli sme otrokmi hriechu a stali sme sa kráľovským rodom. A to všetko sme dostali zadarmo, hoci sme boli hriešnymi. A dostali sme to vďaka obety nového Adama, Ježiša Krista.
Zakončujeme liturgický rok a zároveň začíname nový. Advent, očakávanie narodenia Krista, otvára nový rok vo svätej Cirkvi. Pretože práve z príchodu Božieho Syna na zem začal tu kraľovať pokoj. Áno, na zemi je ustanovené Božie kráľovstvo. Vláda večná, univerzálna, harmonická so sviatosťami, zákonmi, pravidlami a s láskou, ktorá riadi naše vzťahy. To kráľovstvo je svätá katolícka apoštolská Cirkev, ktorá vždy uchováva v sebe pokoj, radosť a Božie požehnanie.
Naša rodná zem, naši predkovia, vždy boli v tesnom spojení s Kristom a jeho Cirkvou. A len v tomto vzťahu rástla, mocnela a plodila svojich slávnych synov. Nech Boh dá, aby sa ten vzťah upevňoval a silnel a vtedy na nás, na našom spolukraľovaní s Kristom, bude spočívať Božie požehnanie.
